DEPUIS QUELLE EPOQUE SOMMES NOUS SLOVAQUES ?
La plupart des historiens considère, comme sûr et certain, qu’un grand nombre de peuples, ayant une origine ethnique slave, s’est installé, sur le territoire de l’actuelle slovaquie, aux environs du IVème et du Vème siècles, après Jésus Christ, selon les sources de messieurs P. RATKOŠ et A. TOČÍK, en 1965. On ne peut pas exclure que les tous premiers groupes aient habité, dès les trois premiers siècles de notre ère, dans la vallée de Poprad (région de Présov), selon les affirmations de F. DVORNÍK (1974 ) et qu’ensuite, progressivement, ils aient donc occupé, non seulement,l’ensemble du territoire actuelle de la Slovaquie, mais aussi les rives de la rivière Moravie, ainsi que celles de nombreux autres cours d’eau jusqu’à la Tisa. Tous ces territoires nétaient pas vides de populations comme ils faisaient partie de l’Empire Romain, avant sa disparition. On y trouve, d’ailleurs, de nombreux vestiges de cette civilisation.
Avant les slaves, les Huns, venus d’Asie, et des peuples d’origine germanique y ont transité. A la fin du VIème siècle, les barbares Avars sont aussi passés dans ces contrées et ont exercé une domination contre laquelle les slaves ont organisé une résistance. Avec l’aide stratégique de Samo, commerçant franc ( originaire de la région de Sens dans le département de l’Yonne), les slaves ont réussi à chasser les Avars. Ce même Samo a mis en place une organisation administrative d’état très puissante qui a réussi à tenir tête au roi franc, Dagobert, et qu’il a battu lors d’une bataille célèbre, non loin de Vogastisburgu, en 631. Il ne faut pas s’étonner que les sources historiques de l’époque aient attribué, à Samo, le titre de souverain à la tête d’un empire riche et prospère. Le Moyen Age constitue une époque fondamentale de création des nations par des personnes ou par l’Eglise. On peut considèrer que les trente cinq années, correspondant à deux générations, durant lesquelles l’Empire de Samo a existé, constituent la période de formation de la nation slovaque. Les historiens notent l’importance que l’Empire de Samo a pris au niveau européen et le rôle fondamental qu’il a joué comme élément de constitution de la nation slovaque ( thèse de J. DORULA en 1996 et de D.Trestik en 2001). Aucun autre regroupement ethnique slave n’a eu lieu, en Europe Centrale, à cette époque, et les conditions n’étaient pas réunies dans d’aussi bonnes conditions que pour les slovaques. C’est la raison pour laquelle l’histoire a retenu que l’empire de Samo a fédéré ce qui constitue, aujourd’hui, nos ancêtres (.(Urslowaken). Il est efficacement prouvé que des populations d’origine slave se sont installées en dessous de l’Arc des Carpates jusqu’aux rives du Danube, et même, loin au de là, et y sont restés jusqu’à nos jours (T. ŠTEFANOVIČOVÁ, 1989). Le coeur de l’Empire de Samo, selon la plus grande vraisemblance, se situait sur le territoire de la Moravie slovaque ( en Tchéquie aujourd’hui : Région de Brno) et au sud ouest de l’actuelle Slovaquie. Il est donc logique, juste et naturel de dénommer les slaves qui y habitaient comme “ vieux slovaques”. On peut sourire quand certains historiens s’insurgent de cette dénomination de “vieux slovaques”, alors qu’ils reconnaissent l’existence de “vieux magyars” qui sont venus envahir les mêmes territoires, trois siècles plus tard, et qui ne constituaient pas un peuple homogène, puisque issus de sept tribus asiatiques guerrières et pillardes qui ont adopté le nom d’une seule, provenant du mot “magyar”. ODKEDY SME SLOVACI ??? Dnes drvivá väčšina historikov pokladá za bezpečne zistené, že prvé početné kmene slovanského etnika sa dostali na územie Slovenska najneskoršie v 4. až 5. storočí. (P. RATKOŠ, A. TOČÍK, 1965). Ale sa nevylučuje, že príchod najprvších skupín mohol sa uskutočniť už v prvých troch storočiach nášho letopočtu, a to najmä údolím Popradu, teda do prešovskej oblasti. (F. DVORNÍK, 1974). Jasne sa to odráža vo všetkých encyklopedických dielach v Európe, české nevynímajúc (napríklad Ilustrovaný encyklopedický slovník, Praha III, 1982, s. 298). Medzi nepatrné výnimky sa zaradila iba Encyklopédia Slovenska (Bratislava 1977 – 1982, zv. V., s. 274), ktorá pod heslom Slováci píše: “V 6. – 8. storočí došlo u karpatských Slovanov k formovaniu nadkmeňových útvarov.” Tento rozdielny hlas “extra chorum” iba dokazuje, že vtedajší slovenskí režimoví autori tohto diela sa snažili byť českejší od Čechov, a kde len mohli, vyhýbali sa národnej identite Slovákov. Bol to len strach, alebo aj nadobudnutá “československá” identita? Možno oboje spolu. Spomenuté slovanské kmene sa množili a postupne zaujali nielen najväčšiu časť územia dnešnej Slovenskej republiky, ale obsadili aj celé Pomoravie, Považie, Ponitrie, Poiplie, Pohornadie, aj mnohé iné pobrežia menších vodných tokov až k Tise. Neprišli však do bezľudnej pustatiny, lebo toto územie už dlhé storočia predtým bolo dotknuté aj kultúrou a mocou Rímskej ríše, ktorá na ňom aj po svojom rozpade zanechala hlboké stopy. Podobne ním prešli ázijskí Huni a po nich rozličné germánske etnické a vojenské zväzy, až si ho aj s tými Slovanmi koncom 6. storočia podrobili divokí Avari. Práve avarská nadvláda vzbudila u týchto Slovanov odpor, ktorý pod vedením franského kupca Sama (niektoré pramene ho však zaznamenali ako Slovana) im pomohol zvrhnúť avarské jarmo. Bolo to už okolo roku 620. Vtedy si títo Slovania vyvolili Sama za kráľa. Samo im vládol dobrých 35 rokov a s nimi si podrobil obsiahle územia veľkej časti strednej Európy. Dokázal s nimi vytvoriť štátny útvar s takou vojenskou a hospodárskou silou, že mohol odporovať aj franskému kráľovi Dagobertovi a zvíťaziť na ním roku 631 v povestnej bitke pri Vogastisburgu. Nečudo teda, že ho staré pramene označujú titulom kráľ a jeho štátne zriadenie vošlo do dejín ako Samovo kráľovstvo, ba aj Samova ríša. Ak uvážime, že v európskom stredoveku základnými faktormi etnogenézy boli osobitná štátnosť a katolícka cirkevná organizácia, tak z toho logicky vyplýva, že za tých 35 rokov Samovho kráľovstva – čo vtedy znamenalo približne dve generácie – z tých pôvodných Slovanov sa následkom ich osobitnej štátnosti zákonito začal tvoriť slovenský národ. Práve v tom vidia niektorí historici európsku dôležitosť Samovej ríše, že dala podstatný impulz k etnogenéze svojich obyvateľov. (J. DORUĽA, 1996; D. TŘEŠTÍK, 2001). Žiadne iné slovanské zoskupenie v stredoeurópskom priestore v tom čase nemalo také priaznivé spoločenské podmienky na vznik osobitnej národnej identity, ako to bolo u týchto našich Slovanov, ktorých preto aj odborná literatúra neváha označovať ako Praslováci (Urslowaken). Je totiž dostatočne vedecky zistenou skutočnosťou, že toto pôvodné slovanské obyvateľstvo, ktoré zaujalo široké územia pod Karpatským oblúkom až k Dunaju i ďaleko za Dunaj, usídlilo sa tu a zotrvalo bez prerušenia biologickej kontinuity až po našu súčasnosť. (T. ŠTEFANOVIČOVÁ, 1989). A územným jadrom Samovej ríše bolo s najväčšou pravdepodobnosťou územie dnešného juhozápadného Slovenska s priľahlým Moravským Slovenskom. Preto nazývať slovanských obyvateľov tohto územného jadra Slovákmi s upresnením “starí”, ak ide o stredovekých obyvateľov Slovenska, je celkom prirodzené, logické a správne. Presne tak, ako je to bežne zaužívané, keď sa hovorí o hociktorom inom národe. Je priam úsmevné, ak ti istí autori, ktorí sa pohoršujú na slovnom spojení “starí Slováci”, hovoria a píšu o “starých Maďaroch”, ktorí sem prišli najmenej o tristo rokov neskôr. A nebolo to ani homogenné etnické spoločenstvo, ale iba bojovný koristnícky zväz siedmich rôznorodých ázijských kmeňov, z ktorých len jeden mal názov podobný menu “Maďar”. Profesor Milan Ďurica Údaje z mnohých encyklopedických diel som publikoval v krátkych monografiách: Odkedy sme Slováci? Pôvod Slovákov a kresťanstvo a Kedy sme vstúpili do dejín? K otázke začiatkov slovenských dejín?. Bratislava, Lúč, 2006. Viď heslo Slowakei, in: Lexikon für Theologie und Kirche, Freiburg i. Breisgau, 1999, zv. IX, s. 669.
La plupart des historiens considère, comme sûr et certain, qu’un grand nombre de peuples, ayant une origine ethnique slave, s’est installé, sur le territoire de l’actuelle slovaquie, aux environs du IVème et du Vème siècles, après Jésus Christ, selon les sources de messieurs P. RATKOŠ et A. TOČÍK, en 1965. On ne peut pas exclure que les tous premiers groupes aient habité, dès les trois premiers siècles de notre ère, dans la vallée de Poprad (région de Présov), selon les affirmations de F. DVORNÍK (1974 ) et qu’ensuite, progressivement, ils aient donc occupé, non seulement,l’ensemble du territoire actuelle de la Slovaquie, mais aussi les rives de la rivière Moravie, ainsi que celles de nombreux autres cours d’eau jusqu’à la Tisa. Tous ces territoires nétaient pas vides de populations comme ils faisaient partie de l’Empire Romain, avant sa disparition. On y trouve, d’ailleurs, de nombreux vestiges de cette civilisation.
Avant les slaves, les Huns, venus d’Asie, et des peuples d’origine germanique y ont transité. A la fin du VIème siècle, les barbares Avars sont aussi passés dans ces contrées et ont exercé une domination contre laquelle les slaves ont organisé une résistance. Avec l’aide stratégique de Samo, commerçant franc ( originaire de la région de Sens dans le département de l’Yonne), les slaves ont réussi à chasser les Avars. Ce même Samo a mis en place une organisation administrative d’état très puissante qui a réussi à tenir tête au roi franc, Dagobert, et qu’il a battu lors d’une bataille célèbre, non loin de Vogastisburgu, en 631. Il ne faut pas s’étonner que les sources historiques de l’époque aient attribué, à Samo, le titre de souverain à la tête d’un empire riche et prospère. Le Moyen Age constitue une époque fondamentale de création des nations par des personnes ou par l’Eglise. On peut considèrer que les trente cinq années, correspondant à deux générations, durant lesquelles l’Empire de Samo a existé, constituent la période de formation de la nation slovaque. Les historiens notent l’importance que l’Empire de Samo a pris au niveau européen et le rôle fondamental qu’il a joué comme élément de constitution de la nation slovaque ( thèse de J. DORULA en 1996 et de D.Trestik en 2001). Aucun autre regroupement ethnique slave n’a eu lieu, en Europe Centrale, à cette époque, et les conditions n’étaient pas réunies dans d’aussi bonnes conditions que pour les slovaques. C’est la raison pour laquelle l’histoire a retenu que l’empire de Samo a fédéré ce qui constitue, aujourd’hui, nos ancêtres (.(Urslowaken). Il est efficacement prouvé que des populations d’origine slave se sont installées en dessous de l’Arc des Carpates jusqu’aux rives du Danube, et même, loin au de là, et y sont restés jusqu’à nos jours (T. ŠTEFANOVIČOVÁ, 1989). Le coeur de l’Empire de Samo, selon la plus grande vraisemblance, se situait sur le territoire de la Moravie slovaque ( en Tchéquie aujourd’hui : Région de Brno) et au sud ouest de l’actuelle Slovaquie. Il est donc logique, juste et naturel de dénommer les slaves qui y habitaient comme “ vieux slovaques”. On peut sourire quand certains historiens s’insurgent de cette dénomination de “vieux slovaques”, alors qu’ils reconnaissent l’existence de “vieux magyars” qui sont venus envahir les mêmes territoires, trois siècles plus tard, et qui ne constituaient pas un peuple homogène, puisque issus de sept tribus asiatiques guerrières et pillardes qui ont adopté le nom d’une seule, provenant du mot “magyar”. ODKEDY SME SLOVACI ??? Dnes drvivá väčšina historikov pokladá za bezpečne zistené, že prvé početné kmene slovanského etnika sa dostali na územie Slovenska najneskoršie v 4. až 5. storočí. (P. RATKOŠ, A. TOČÍK, 1965). Ale sa nevylučuje, že príchod najprvších skupín mohol sa uskutočniť už v prvých troch storočiach nášho letopočtu, a to najmä údolím Popradu, teda do prešovskej oblasti. (F. DVORNÍK, 1974). Jasne sa to odráža vo všetkých encyklopedických dielach v Európe, české nevynímajúc (napríklad Ilustrovaný encyklopedický slovník, Praha III, 1982, s. 298). Medzi nepatrné výnimky sa zaradila iba Encyklopédia Slovenska (Bratislava 1977 – 1982, zv. V., s. 274), ktorá pod heslom Slováci píše: “V 6. – 8. storočí došlo u karpatských Slovanov k formovaniu nadkmeňových útvarov.” Tento rozdielny hlas “extra chorum” iba dokazuje, že vtedajší slovenskí režimoví autori tohto diela sa snažili byť českejší od Čechov, a kde len mohli, vyhýbali sa národnej identite Slovákov. Bol to len strach, alebo aj nadobudnutá “československá” identita? Možno oboje spolu. Spomenuté slovanské kmene sa množili a postupne zaujali nielen najväčšiu časť územia dnešnej Slovenskej republiky, ale obsadili aj celé Pomoravie, Považie, Ponitrie, Poiplie, Pohornadie, aj mnohé iné pobrežia menších vodných tokov až k Tise. Neprišli však do bezľudnej pustatiny, lebo toto územie už dlhé storočia predtým bolo dotknuté aj kultúrou a mocou Rímskej ríše, ktorá na ňom aj po svojom rozpade zanechala hlboké stopy. Podobne ním prešli ázijskí Huni a po nich rozličné germánske etnické a vojenské zväzy, až si ho aj s tými Slovanmi koncom 6. storočia podrobili divokí Avari. Práve avarská nadvláda vzbudila u týchto Slovanov odpor, ktorý pod vedením franského kupca Sama (niektoré pramene ho však zaznamenali ako Slovana) im pomohol zvrhnúť avarské jarmo. Bolo to už okolo roku 620. Vtedy si títo Slovania vyvolili Sama za kráľa. Samo im vládol dobrých 35 rokov a s nimi si podrobil obsiahle územia veľkej časti strednej Európy. Dokázal s nimi vytvoriť štátny útvar s takou vojenskou a hospodárskou silou, že mohol odporovať aj franskému kráľovi Dagobertovi a zvíťaziť na ním roku 631 v povestnej bitke pri Vogastisburgu. Nečudo teda, že ho staré pramene označujú titulom kráľ a jeho štátne zriadenie vošlo do dejín ako Samovo kráľovstvo, ba aj Samova ríša. Ak uvážime, že v európskom stredoveku základnými faktormi etnogenézy boli osobitná štátnosť a katolícka cirkevná organizácia, tak z toho logicky vyplýva, že za tých 35 rokov Samovho kráľovstva – čo vtedy znamenalo približne dve generácie – z tých pôvodných Slovanov sa následkom ich osobitnej štátnosti zákonito začal tvoriť slovenský národ. Práve v tom vidia niektorí historici európsku dôležitosť Samovej ríše, že dala podstatný impulz k etnogenéze svojich obyvateľov. (J. DORUĽA, 1996; D. TŘEŠTÍK, 2001). Žiadne iné slovanské zoskupenie v stredoeurópskom priestore v tom čase nemalo také priaznivé spoločenské podmienky na vznik osobitnej národnej identity, ako to bolo u týchto našich Slovanov, ktorých preto aj odborná literatúra neváha označovať ako Praslováci (Urslowaken). Je totiž dostatočne vedecky zistenou skutočnosťou, že toto pôvodné slovanské obyvateľstvo, ktoré zaujalo široké územia pod Karpatským oblúkom až k Dunaju i ďaleko za Dunaj, usídlilo sa tu a zotrvalo bez prerušenia biologickej kontinuity až po našu súčasnosť. (T. ŠTEFANOVIČOVÁ, 1989). A územným jadrom Samovej ríše bolo s najväčšou pravdepodobnosťou územie dnešného juhozápadného Slovenska s priľahlým Moravským Slovenskom. Preto nazývať slovanských obyvateľov tohto územného jadra Slovákmi s upresnením “starí”, ak ide o stredovekých obyvateľov Slovenska, je celkom prirodzené, logické a správne. Presne tak, ako je to bežne zaužívané, keď sa hovorí o hociktorom inom národe. Je priam úsmevné, ak ti istí autori, ktorí sa pohoršujú na slovnom spojení “starí Slováci”, hovoria a píšu o “starých Maďaroch”, ktorí sem prišli najmenej o tristo rokov neskôr. A nebolo to ani homogenné etnické spoločenstvo, ale iba bojovný koristnícky zväz siedmich rôznorodých ázijských kmeňov, z ktorých len jeden mal názov podobný menu “Maďar”. Profesor Milan Ďurica Údaje z mnohých encyklopedických diel som publikoval v krátkych monografiách: Odkedy sme Slováci? Pôvod Slovákov a kresťanstvo a Kedy sme vstúpili do dejín? K otázke začiatkov slovenských dejín?. Bratislava, Lúč, 2006. Viď heslo Slowakei, in: Lexikon für Theologie und Kirche, Freiburg i. Breisgau, 1999, zv. IX, s. 669.