- 1.kapitola - Keď prišiel povolávací rozkaz, Louis nebol doma. A tak ho prevzala jeho mama. Začiatkom júla dostal diplom, a tým sa mu otvorili dvere do aktívneho života. Ale skôr, než doň naozaj vstúpi, musí absolvovať vojenskú službu. No a pretože narábanie so zbraňami nie je práve jeho obľúbená činnosť, požiadal o civilnú službu ako zastupujúci učiteľ na strednej škole. V prvom momente mala Florence, jeho mama, nutkanie list otvoriť a dozvedieť sa tajomstvo, ktoré ukrýva. Bola zvedavá, akým smerom sa bude uberať život jej staršieho, dvadsaťštyriročného syna. Louis celú noc oslavoval s kamarátmi svoj úspech na skúškach. Keď sa vrátil, bol príliš unavený na to, aby si všimol a prečítal list položený na jeho stole. Florence cítila, že jej diskrétnosť zostala neocenená. Mladík spal celý deň. Ráno bol príliš unavený po prehýrenej noci, ale mu mama pripomenula, že ho čaká povolávací rozkaz z Versailles. Na rozdiel od svojej matky, ktorá priam horela nedočkavosťou, Louis nebol vôbec zvedavý. A tak sama otvorila obálku, vytiahla list a podala mu ho, aj keď ešte napoly spal. -„Slo....Slovensko,“ koktal mladík. -„Čo mi to rozprávaš?“ Veľkými a farebnými písmenami tam bolo napísané slovo „Slovensko“. -„Čo to je?“ spýtala sa mama. Naliehavosť jej slov ho prinútila, aby pozbieral svoje sily. -„Neviem.“ Florence, ktorej zvedavosť stále nebola uspokojená, podišla ku knižnici a vybrala odtiaľ encyklopedický slovník. Veľmi pozorne si prečítala časť venovanú tomuto slovu. „Slovensko. Štát v strednej Európe. Samostatnosť získalo v roku 1992. Mladá republika vznikla 1.januára 1993 rozpadom Československa. Jej územie o rozlohe 49 035 km2 sa rozprestiera od nížin pri Dunaji až po štíty Vysokých Tatier. Hlavným mestom je Bratislava.“ -„Môj ty Bože! Kam ťa to posielajú?“ zhíkla celá vyľakaná. Chvatne vytrhla z rúk svojho stále zasnívaného syna list a pokračovala v jeho čítaní. -„Pane, dostavte sa na úrad v Cergy-Pontoise 20.júla o 10:30, aby sme vyplnili všetky formality, ktoré sa týkajú vašej civilnej služby. Počas pohovoru so zamestnancom zahraničných vecí vám budú poskytnuté informácie o obchodnej akadémii na Slovensku, kde budete pôsobiť od 5.augusta.“ -„Ja, ktorý som požiadal o pôsobenie vo Val d´Oise! Čo ich to napadlo, poslať ma do Východnej Európy!... Okrem toho, je to postavené na hlavu, veď neovládam slovenčinu a oni to dobre vedia!“ kričal. Zdalo sa mu, že ho postihla tá najväčšia katastrofa. Uvedomil si ale, že sa môže sťažovať počas pohovoru. Okrem toho mu napadlo viacero argumentov, ktorými určite presvedčí úradníkov. Stretnutie štátnych úradníkov s mladými, od ktorých žiadali šírenie frankofónie vo svete, bolo vždy obtiažne. Ten, ktorý sa stretol s Louisom, nezabudol vyzdvihnúť jeho kvality. Poukázal tiež na to, že keď sa po roku v zahraničí vráti domov, práve táto skúsenosť môže zlepšiť jeho vyhliadky na prácu. Louis sa nechal presvedčiť. Napriek všetkému, spočiatku pochyboval o tom, že mu tento pobyt v neznámej krajine vzdialenej 1 500 km od parížskeho regiónu prinesie úžitok. V nasledujúcich dňoch však i tieto pochybnosti zmizli, keď mu prišiel list od prezidenta spoločnosti „Francúzsko-slovenské priateľstvo“. Keď dostal cestovný lístok, mal už úplné informácie o odchode i samotnom pobyte. Musí sa dostať do Krupiny, malého mestečka na Strednom Slovensku. Je situované asi 50 kilometrov od maďarských hraníc a 25 kilometrov južne od Zvolena. Zaujme tu miesto francúzskeho lektora pre žiakov vo veku 14 až 18 rokov. Títo žiaci získajú diplom, ktorý im umožní získať zamestnanie v terciálnej sfére. Počas dvoch krátkych týždňov, ktoré ubehli od rozhovoru v Cergy a delili ho od odchodu, trávil dni spomínaním na poznatky z histórie a geografie i surfovaním po internete. Snažil sa získať čo najviac informácií o svojej dočasnej „vlasti“. S istou dávkou hrdosti skonštatoval, že objavil takmer všetko o Slovensku. Vie o ňom to isté, ak nie viac, ako ľudia, ktorým oznámil svoj odchod. Sľúbil, že nasledujúci rok využije na doplnenie medzier vo svojich vedomostiach. - 2.kapitola - Louis a Rémy čakali na príchod Orient Expresu a popíjali pivo v cukrárni „l´Ami FRITS“. Rémy odviezol svojho priateľa na Východnú stanicu, aby nemusel cestovať hromadnou dopravou. Florence mu do batožiny nabalila množstvo vecí. Bola znepokojená, keď videla odchádzať svojho „malého“ do neznáma. Do krajiny, o ktorej počas „Studenej vojny“ vysielali len negatívne informácie. Do krajiny nedostatku. Louisovi sa nepodarilo presvedčiť Florance o zmenách, ktoré tu prebehli. Dúfal, že informácie z jeho listov preklenú nedôveru jeho drahej mamy. Tridsať minút pred odchodom vlaku požiadal Louis Rémyho, aby ho nechal samého na nástupišti. Chcel sa tak vyhnúť lúčeniu s priateľom, ktorý mu zaželal všetko dobré. Od tohto okamihu sa začalo jeho „slovenské dobrodružstvo“. Vagón, v ktorom mu zamestnanec Enghien našiel miesto, bol na začiatku vlaku. Počas piatich minút, kým prišiel na svoje miesto, si kládol mnoho otázok o tom, aký osud ho čaká počas nasledujúcich týždňov. Odkedy sa rozhodol pre odchod na Slovensko, zhromaždil si všeobecné informácie o tejto krajine, ale nemal celkom predstavu o podmienkach svojho pobytu. Počas telefonického rozhovoru s Elenou (zástupkyňou riaditeľa a profesorkou francúzštiny na Obchodnej akadémii v Krupine) sa dozvedel, že na začiatok bude mať k dispozícii garsónku. Neskôr si bude môcť nájsť iné bývanie, ak mu toto nebude vyhovovať. Z pozície lektora mu bude Francúzska ambasáda v Bratislave vyplácať mesačný plat, ktorý pokryje jeho potreby. On, ktorý sa vždy uspokojil s malým vreckovým, to považoval za veľmi dobré. Nie, jeho záujmy vôbec neboli materiálne. Viac ho zaujímalo prijatie a jeho schopnosť prispôsobiť sa úplne odlišnému prostrediu než je v Montmorency. Vyrovnanosť, ktorá mu bola vlastná, mu pomáhala prekonať strach. Veril, že nové dobrodružstvo ho obohatí. Keď si uložil batožinu a vak, pohodlne sa usadil na svojom mieste, ktoré pracovník rakúskeho vagóna príde večer zmeniť na lôžko. O 17:49 Orient Expres opustil s piskotom a kolísaním Východnú stanicu. Ako keby sa mu ani nechcelo. Už meno tohto vlaku podnecuje rôzne predstavy. Nemôže vás už doviesť až do Istanbulu, brány Ázie, ako to bolo začiatkom 20.storočia. Vývoj železničnej dopravy nám neumožňuje viac prežívať to, čo kedysi a precítiť dobrodružstvá dlhej cesty. Louis zostal v tomto legendárnom vlaku až do cieľa svojej cesty – Viedne. Dlhá cesta nášho mladíka neunavila. Zbožňuje cestovanie vlakom. Ale ľutoval, že nemohol obdivovať krásy krajiny, nížiny v Brie až po údolie pri Viedni, obzvlášť v Alsace a Baviere, pretože mu v tom zabránila hlboká noc. Cestou do Stuttgartu myslel najmä na svojho starého otca, ktorý sa uberal rovnakou cestou vo vojnových rokoch 1944-45. Od Paríža sedela v tom istom kupé iba jedna stará pani. Prevzala iniciatívu a začala rozhovor. Túto učiteľku na dôchodku zaujal obsah listu, ktorý Louis čítal. -„Mladý muž. Nechcem byť indiskrétna, ale mohli by ste mi povedať, čo zobrazuje tento emblém?“ -„To je zástava Slovenska.“ odvetil jej hrdo. Nikdy predtým mu nikto nepoložil otázky o tejto krajine. S radosťou sa teda podelil so starou dámou o čerstvé poznatky. Robil to s veľkou radosťou, lebo spolucestujúca vedela spojiť jeho učebnicové informácie s historickým pozadím (Mníchovská dohoda z 1938, vznik ľudovej republiky po Druhej Svetovej vojne, Pražské udalosti v 1968), ktoré poznamenali prvých 50 rokov jej vlastného života. Prichádzajúc do Strasbourgu ľutovala, že musí opustiť vlak. Strávila v ňom, rovnako ako Louis, jedinečné chvíle. Ich rozhovor dokázal, že generačné konflikty sú dôsledkom nedorozumení. Ukázalo sa, že existujú okamihy, keď každý môže počúvať toho druhého alebo mu niečo porozprávať, aj keď ich od seba delí pár rokov. V okamihu prechodu po moste Európy cez Rýn, stál Louis na chodbe pri okne. Odraz svetiel Keltu premieňal rieku na antracitovú stuhu plnú hviezd. Strasbourg sa zdal byť ponorený do atramentu. V tomto sobotňajšom večere Kelt žil denným životom. Jarmokom sa niesla veselosť, ktorú nemohol prerušiť ani hukot prichádzajúceho vlaku. Počas piatich minút, čo trvala zastávka na stanici, si Louis plne uvedomil, že za niekoľko sekúnd opustí priestor, kde už od detstva žil pod ochranou lásky svojich rodičov a trávil študentské roky. Mal dojem, že sa mu otvárajú dvere novej cesty do neznáma. V škole sa nemohol učiť nemčinu a jej neznalosť v ňom vyvolala zmätok. Členovia jednej nemeckej rodiny obsadili voľné lôžka v jeho kupé. Aj keď nehovorili po francúzsky, ich žoviálnosť hriala Louisa pri srdci. Stuttgard, Ulm, Mníchov, Salzbourg. Vlak prechádzal stanicami a nijako nerušil Louisov hlboký spánok. A pretože oddelenie bolo ponorené do úplnej tmy, mohol spať naozaj nerušene. Okolo siedmej, na druhý deň ráno, ho zobudilo hlučné buchnutie dverí, sprevádzané prudkým osvetlením. Niekoľko minút sa spamätával z náhleho prebudenia. Otec chlapca, ktorý bol za všetko zodpovedný, sa hneď prišiel ospravedlniť. Louis ešte chvíľu leňošil a až potom vstal. Vytiahol si desiatu, ktorú mu nachystala mama, ak by Orient Expres neprišiel do svojho cieľa načas. Viedeň. O tomto meste počul často rozprávať. Manžel priateľky jeho pradeda, ktorý sa tu narodil, mu o ňom hovoril. Základy jeho vskutku romantických predstáv tvorili najmä melódie Johana Straussa, ktoré často počúvali jeho rodičia a filmy rozprávajúce o osude Elizabet de Baviere, prezývanej Sisi. Po príchode na stanicu Viedeň - Východ nemal Louis možnosť overiť si, nakoľko sa jeho predstavy zhodujú s realitou. Mal necelú hodinku, aby sa dostal na stanicu Viedeň – Juh a ani nevedel ako. Zamestnanec v informáciách pre zahraničných turistov mu poskytol všetky potrebné informácie, ako sa dostať električkou 26 na druhú stanicu. Ale Louis si to nemohol zaznamenať. Bol vybavený dvoma ťažkými kuframi a slabou znalosťou nemčiny. - 3.kapitola - Aby sa dostal do Bratislavy, musel Louis ešte raz prestúpiť niekoľko kilometrov od hranice v Marchegg. Viedeň delí od hlavného mesta Slovenska niečo cez 60 kilometrov. Ale treba dve hodiny, aby sme sa dostali do jedného z nich. Marchegg so svojou jednoduchou stanicou sa zdal byť vyčlenený zo zvyšku krajiny. Všetko naokolo vyvolávalo dojem smútku. Nebolo ťažké predstaviť si „železnú oponu“, ktorá tu bola štyridsať rokov. Dekáda, ktorá uplynula od konca politického rozdelenia Európy, úplne neodstránila jej pozostatky. Zóna nikoho bola široká asi 10 kilometrov a pohybovať sa v nej bolo životu nebezpečné. Prechádzajúc ňou, si Louis spomenul na svojho starého otca. On mal možnosť vidieť Berlínsky múr. Často o ňom rozprával a hovoril, že pohľad naň v ňom vždy vyvolával zvláštne pocity. Louis však nezosmutnel pri spomienke na túto udalosť z vojenskej minulosti starého otca. Dobrú náladu v ňom udržalo dobrodružstvo so skupinkou pri prechode cez hranice. V Marchegg vystúpilo z vlaku mnoho ľudí. Vláčik postačoval na prevoz pasažierov do Bratislavy, avšak v ten deň cestovala skupinka študentov z francúzsky hovoriacej časti Švajčiarska. Pretože všetci cestovali na hromadný lístok a tiež z praktických dôvodov, nastupovali ako poslední. Všetky kontroly prebiehali vo vnútri vlaku hneď po zatvorení dverí. Ale slovenskí colníci skonštatovali, že keďže je vlak preplnený, nemôžu vykonať kontrolu, čo ich trochu rozladilo. Svoju galantnosť prejavili uvoľnením svojich miest mladým slečnám z krajiny Viliama Tella. A sami sa tak ocitli uprostred batožiny v dosť nepohodlnej polohe. Louis obdivoval ich dobroprajnosť, ktorú si zachovali počas celej cesty a bola mu sympatická. Táto humorná príhoda v ňom vyvolala prvý pozitívny dojem zo slovenského národa. Odkedy Orient Expresom prechádzal poza pohorie Čierny Les medzi Offenbourgom a Stuttgartom v Nemecku, bol Louis sklamaný, že mal ukrytý výhľad na Dunaj – medzinárodný veľtok, pozdĺž ktorého šiel mnohokrát. Prestup v Bratislave bol dlhší než vo Viedni; odložil svoju batožinu do úschovne na Hlavnej stanici. Mal štyri hodiny času a nechcel si nechať ujsť prechádzku k rieke. Vyzbrojený mapou mesta nemal problém dostať sa k svojmu cieľu. Netúlal sa ulicami starého mesta, ktoré nechal po svojej ľavici. Povedal si, že ešte bude mať príležitosť vrátiť sa sem. Louis uvidel rieku nesmrteľne ospievanú romantikmi 19.storočia. Jeho srdce sa naplnilo hlbokým citom, keď niekoľko minút pozoroval túto Venušu riek, ktorej vlny sa trblietajú v slnečných lúčoch. Úplne prirodzene si začal pospevovať svetoznámy valčík od Johanna Straussa : „Modrý Dunaj S čarovnými vlnami ...“ Dve hodiny nasával atmosféru pri rieke, ktorá od prameňa v Dunaueschinguene až po ústie do Čierneho mora spája mnohé národy. Zostala mu hodinka na návrat na stanicu. Náš mladík nevenoval pozornosť mestu. Odložil si ho na neskôr, keď jeho čaro bude objavovať v sprievode Slovákov. Nájsť nástupište vlaku smerujúceho do Zvolena v jazyku, z ktorého nepoznal ani slovo, mu nepôsobilo žiadne problémy. Štruktúra slovenských železníc sa vyrovnala hociktorej krajine v západnej Európe. Počas minút, ktoré zostávali do odchodu vlaku, Louis pozoroval pokojný ruch na stanici, ktorá mu pripomínala stanicu Lyon-Perrache v bývalom hlavnom meste Gálie. Videl prichádzať „Čardáš“, spájajúci Prahu s Budapešťou. To mu pripomenulo, že Bratislava je blízko Rakúska, ale aj Maďarska a Čiech. Pre „západniara“, akým bol Louis, všetky tieto krajiny vrátane Slovenska predstavovali svet, ktorý prešiel v 20.storočí mnohými politickými zmenami. Od obdobia Rakúsko-Uhorska, cez vznik republiky, až po nastolenie demokracie začiatkom deväťdesiatych rokov. Louis si nikdy nepomyslel, že ku svojim školským poznatkom z histórie a geografie pripojí vlastnú skúsenosť. Uvedomil si, že jeho pobyt na Slovensku môže len obohatiť jeho vedomosti, ktorých uplatnenie v praxi nebolo vždy jednoduché. V tom okamihu si spomenul na úradníka, ktorý ho 20.júla prijal, aby vyzdvihol význam tohto „dobrodružstva“ v cudzine. Zaumienil si, že mu pošle pohľadnicu s poďakovaním. Po odchode z Bratislavy vlak prechádzal rozsiahlou nížinou, ktorá mu pripomínala obrázky Maďarska, ktoré poznal z filmov Ernsta Marischka. Smerom na severovýchod sa začali črtať pohoria, ku ktorým sa „Ďumbier“ približoval. Od Levíc sa vlak strácal v údolí Hontu, ktoré ho bude sprevádzať až do cieľa.Po zastávke v Žiari nad Hronom ho len dvadsať minút delilo od cieľa, od Zvolena. Od epizódy v Marcheggu sa nerozprával s nikým, okrem informátora v Bratislave. Srdce sa mu rozbúchalo, pretože onedlho sa zoznámi s ľuďmi, ktorí sa stanú jeho spolupracovníkmi. Ako ho prijmú? Budú mu sympatickí? Prekoná zmeny? To ho trápilo už od odchodu. Bude si môcť bez ťažkostí osvojiť základy slovenčiny, aby sa mohol dohovoriť? Hlásenie oznámilo príchod „Ďumbiera“ do Zvolena a prerušilo jeho úvahy. Počkal až väčšina cestujúcich vystúpila a až potom vstúpil na pôdu tohto stredoslovenského regiónu, ktorý sa mu stane domovinou počas 12 mesiacov. Elena, Miriam a Ján nemali problém spoznať nášho Parížana. Louisov pátravý pohľad, ktorý prezrádzal rozpaky, im to uľahčil. -„To som ja, drahá Elena.“ Dva listy, ktoré jej Louis poslal, sa začínali touto frázou. Elena ich použila ako poznávací znak. -„Srdečne ťa vítam v našej krajine,“ dodala Miriam, mladá dievčina, profesorka francúzštiny. -„Želám ti pekný pobyt,“ povedal Ján. Riaditeľ použil francúzštinu, aj keď tento Moliérov jazyk príliš neovládal. -„Dobrý deň a ďakujem za prijatie,“ odpovedal Louis s úsmevom. Ján odniesol jeho batožinu až k autu. -„Cestovalo sa ti dobre? ... Nie si príliš unavený z cesty? ... Ako je v Paríži?“ Elena a Miriam zahrnuli mladíka mnohými otázkami, vďaka ktorým sa uvoľnil. Počas niekoľkých minút medzi Louisom a trojicou zavládla súhra. Rodiace sa vzťahy boli dobrým znakom do budúcnosti. S veľkou úľavou skonštatoval, že jeho prvé kontakty so Slovákmi boli srdečné. Mal pocit, že sa poznajú už oddávna. Elena, Miriam a Ján chceli mladému Francúzovi dokázať, že sú veľmi spokojní s jeho príchodom. Ich žiaci budú mať možnosť pocítiť „závan kultúry, tradícií, pocitov a francúzskeho prízvuku“ prichádzajúceho priamo z „hexagonu“. Náš malý montmorančan počúval svojich spoločníkov a uvedomil si dôležitosť svojho poslania. Počas 26 kilometrov, ktoré delia Zvolen od Krupiny, na svoju veľkú radosť skonštatoval, že by mohol počas roka, tak ďaleko od Francúzska, žiť životom bohatým na objavy; s ľuďmi, ktorí sa chcú zviditeľniť. Louis pocítil „poslanie“. Prichádzajúc do Krupiny si uvedomil, že sa tu neocitol náhodou a že tu bude žiť nie celkom obyčajným životom celý rok. Intuitívne už vedel, že bude musieť poskytnúť mladým Slovákom mnoho informácií o Francúzsku. Pochopil tiež, že budúce priateľstvá mu budú darom. Spozná ich charaktery, kultúru a všetko to, čo je ich národu vlastné. Prvý spoločný rozhovor počas cesty autom trval pol hodiny. Pokračoval v byte, ktorý bol asi 10 minút chôdze od obchodnej akadémie. Louis vôbec necítil únavu z dlhej cesty. Kým mu Miriam pomohla vybaliť batožinu, Elena mu vysvetlila jeho prácu v škole. Bude mať iba dvojhodinovky - konverzáciu so štvorčlennými skupinami žiakov. Jeho úlohou bude navodiť čo najkonkrétnejšiu situáciu, aby sa vyjadrovali francúzsky a aby opravil ich gramatické i lexikálne chyby. Celkovo bude mať 20 hodín, čo znamená, že týždenne bude pracovať s 10 skupinami zloženými z 3 dievčat a 1 chlapca. Z Eleniných vysvetlení vyplynulo, že jeho pôsobenie môže byť naozaj vzrušujúce. Čoraz viac mu jeho misia prirastala k srdcu. Urobil si množstvo poznámok, ktoré bude môcť prakticky využiť na hodinách. Bol si tiež vedomý toho, že cez jeho osobnosť, správanie a kvalitu jeho práce si žiaci urobia predstavu o Francúzsku a jeho obyvateľoch. Večer zostal v byte sám. Popoludnie zajtrajšieho dňa strávi prehliadkou školy, na ďalší deň ho predstavia žiakom. No a potom sa už naozaj môže začať to jeho „veľké dobrodružstvo“. Louis pokojne zaspal. Prostredníctvom Eleny, Miriam a Jána ho Slovensko pekne prijalo. Neostáva mu už nič iné, než sa vrhnúť do práce, aby dodal tomuto rodiacemu sa priateľstvu čo najväčšiu pompéznosť. Má na to celý rok. - 4.kapitola - Keď sa na druhý deň zobudil, zvony z viacerých kostolov zvonili Anjelpána. Zostal ešte niekoľko minút v posteli, aby si vychutnal chvíle oddychu po dvoch predchádzajúcich dňoch, ktoré strávil v rôznych vlakoch. Znovu prežíval svoju cestu z Viedne a spomínal si na cestu električkou cez rakúske hlavné mesto, hraničný prechod v Marcheggu, prvé dojmy z Bratislavy a Dunaja, prvé kontakty s Elenou, Miriam a Jánom. Vstal a prezrel si svoje nové bývanie : jedna miestnosť s rozlohou asi 30 m2, sprchovací kút s toaletou, kuchynský kút, dva elektrické ohrievače položené na kovových podstavcoch, vstavaná skriňa. Zariadenie sa skladalo z postele, do ktorej sa uvelebil, stola a troch stoličiek, ktoré boli umiestnené pred oknom, vpravo od ktorého boli sklenené dvere. Všetko bolo práve zrenovované a steny ešte voňali novou maľovkou. Louis vstal a pobral sa k dverám, aby si vyšiel na balkón. Prvýkrát sa pokochal pohľadom na starovekú panorámu, ktorá mu bude robiť spoločnosť počas nasledujúceho roka. Bol prekvapený, že vľavo nebola sklenená stena ničím oddelená od vedľajšieho bytu. Zachoval diskrétnosť a neprešiel vzdialenosť troch metrov, ktoré patrili k jeho bytu orientovanému na sever. Slnko spoza bytovky osvetľovalo mesto obklopené hradbou hôr. Mesto nestratilo nič zo svojej krásy ani napriek hmle a skorej rannej hodine. Pripomenulo mu krajinu „Franch-Compé“, ktorú tak miloval. Kontrastné svetlo dávalo tomuto miestu istú grandióznosť. Malá riečka, ktorá sa v čase veľkých búrok menila na vodnú riavu, oddeľovala historickú časť od modernej. Tvorila prírodnú hranicu dvoch svetov, ktoré vznikli v tak odlišných epochách. V starom meste, na fasádach a strechách domov a prostredníctvom cirkevných budov možno spoznať bohatosť a rôznorodosť slovanskej architektúry obdobia Rakúsko-Uhorska. Niekoľko minút pozoroval túto kompozíciu, tak exotickú pre mladého človeka zo západnej Európy. Na najbližšom kostole práve odzvonilo osem hodín a Louis sa prebral zo svojich myšlienok. Za hodinu musí byť pripravený, pretože príde po neho Miriam, aby mu ukázala najkratšiu cestu do školy. Zvonec pri dverách zazvonil práve vo chvíli, keď sa dosprchoval. Bola to ona a v rukách držala balíček. Šírila sa z neho vôňa čerstvo upečeného, ešte teplého pečiva. -„Dobré ráno Louis. Myslela som, že by si mal ochutnať svoje prvé slovenské pečivo.“ -„Rád by som sa s ním podelil s tebou, Miriam.“ Príjemne prekvapený Louis ju pozval ďalej a pripravil dve šálky kávy. Pečivo bolo posypané malými bodkami. -„Čo je to?“ pýtal sa Louis. -„To sú makové zrnká.“ Miriam sa rozosmiala, keď uvidela jeho nechápavý výraz. -„Maku … Tak to práve drogujem!“ -„Neznepokojuj sa, v tejto podobe ti nič nehrozí!“ odpovedala mu, aby ho upokojila. To mu nezabránilo vychutnať si ich. A potom už bol čas odísť. Louis mal obavy. Až zajtra uvidí triedy, v ktorých bude učiť. Ale už dnes, bez možnosti ovplyvniť to, ho jeho budúci žiaci budú hodnotiť; a tým vôbec nebol nadšený. Desať minút, ktoré ho delili od školy, mu nedávalo dosť priestoru, aby sa zveril Miriam so svojimi úvahami. Elena ho prijala v kancelárii. Previedla ho po celej škole. Stretol sa so všetkými učiteľmi. Popoludní ho Ján pozval na obed k sebe domov. Spoznal sa s celou jeho rodinou – ženou Máriou a dvoma dcérami – Zuzanou a Katarínou. Tento prvý deň bol pre Louisa naozaj hektický, a keď ho Ján odprevadil do bytu, mal len jedno želanie – ísť spať, pretože prežil náročný deň. Zajtra, na stretní so svojimi žiakmi, mu poslednýkrát budú robiť spoločnosť Elena a Miriam. Všetci sa stretnú v jednej triede, kde prebehne jeho oficiálne predstavenie. Vstúpiac do bytu Louis uvidel na svojej posteli spiace dievča. Kto by sa nečudoval takej nečakanej návšteve. Inštinktívne sa pohyboval potichu, aby ju neprebudil a sadol si na jednu zo stoličiek. Bol večer, ale ešte stále bolo vidno, a preto ju mohol pozorovať. Mala asi osem rokov. Jej postava nebola veľká. Jemné črty tváre dodávali jej spánku nehu a magický šarm. Vďaka tenkému nosu s úzkymi nozdrami a jemne krojeným ústam mala vzhľad Madony. Vlasy svetlo- gaštanovej farby sa jej stáčali do kučier a rámovali široké čelo s jemnou hnedou pleťou. Len farba očí zostávala tajomstvom. Louis preniesol svoj pohľad na balkónové dvere, ktoré boli otvorené. Nespomenul si, či ich ráno zamkol. Nemusel dlho rozmýšľať, aby prišiel na to, že práve tadiaľ neznáma prišla do jeho bytu. Mohla byť teda dcérou jeho susedov, s ktorými sa delil o jeden balkón. O chvíľu počul čísi hlas : „Bojnica…Bojnica…!“ Na balkóne sa objavila žena okolo tridsiatky, ktorá sa nápadne podobala na malého hosťa. Louis sklonil hlavu na svoje pravé rameno a naznačil tak mladej mame, že jej dcéra spí u neho. Najprv zhíkla od prekvapenia a potom sa na neho spokojne usmiala. Zodvihla na ruky malého anjelika a s trochu rozpačitým výrazom prešla popri Louisovi. -„Ďakujem. Dovidenia.“ To boli jediné slová, ktoré vyslovila skôr než sa stratila. Ustlal si a zaspávajúc myslel na nečakané cesty osudu, ktorý mu privial do cesty Bojnicu a jej mamu. - 5.kapitola - Hneď po príchode do školy mu Elena spomenula jeho včerajšie dobrodružstvo. Samozrejme bol prekvapený. Hneď po návrate domov jej telefonovala Bojnicina mama, aby jej povedala, čo sa stalo. Veľmi sa ospravedlňovala a požiadala Elenu, aby to tlmočila Louisovi. Elena mu vysvetlila, že izba, v ktorej on býva, patrila Veronike, Bojnicinej mame, ktorá ju dala prerobiť po smrti svojho vážne chorého muža, aby ju mohla prenajať. A to je tiež vysvetlenie, prečo balkón nie je rozdelený a ako Bojnica vstúpila k nemu. Veronika bola bývalou žiačkou obchodnej akadémie a neváhala spojiť sa so zástupkyňou a všetko jej porozprávať. Počas dňa spoznal Louis všetkých 60 dievčat a 20 chlapcov, ktorí si v Krupine vybrali jazyk Victora Huga. Elena sa rozhodla uviesť Louisa len po pol skupinách, aby mohol započať svoju prácu. Mnohí žiaci mu rozprávali o dobrodružstve s Bojnicou a Veronikou, pretože bývali vedľa nich. Väčšina jeho študentov bola silne motivovaná pre francúzštinu. Louis, ktorý chcel zvýšiť úroveň každého z nich, im kládol mnoho otázok, používajúc jednoduché slová a syntax, aby ho dobre pochopili. Nechcel brzdiť ich elán, a tak odložil na neskôr opravu niektorých odpovedí. Aby ich upokojil, upozornil ich na výhodu, ktorú majú – perfektne ovládajú slovenčinu a viac alebo menej tiež francúzštinu. Naopak, on ovláda len francúzštinu a ani slovko z jazyka Andreja Sládkoviča (známeho básnika, rodáka z Krupiny). Všetci odišli rozosmiati a Louis bol spokojný so svojimi prvými kontaktmi, ktoré boli dobrým znamením. Elena ho nechala osamote. Disciplinovanosť mladých ľudí umožnila Louisovi začať so skupinou študentov. Spoločne sa rozprávali o plánoch na prázdniny a miestnych sviatkoch. Louis bol hrdý, že sa tak rýchlo udomácnil medzi mladými. Treba povedať, že všetci ho už netrpezlivo očakávali a chceli ho prijať čo najlepšie. Neskoro popoludní ho išla Elena odprevadiť, pretože chcela poznať jeho prvé dojmy. Ako sa pešo blížili k jeho domu, pozval ju Louis na koštovku čerešňovice z Montmorency. Uprostred rozhovoru malá rúčka zaklopala na balkónové dvere. Louis k nim podišiel a uvidel Bojnicu. Keď uvidela jeho vysokú postavu, spravila tri kroky späť. Učupil sa a ona sa znovu priblížila. Mohol obdivovať gaštanové očká malej Slovenky, ktorých hodvábne dlhé mihalnice vyvolávali dojem, že sú namaľované. Jej stredne dlhé kučeravé vlasy zachytené sponkami žiarili pod lúčmi slnka. Bojnica mu podala list papiera, ktorý si rozložil: čiara z pomlčiek spájala dva kruhy v ktorých boli dva nápisy. Neistým písmom bolo v ľavom napísané „Francúzsko“ a v pravom „Slovensko“. Uprostred čiary vlak zložený z jedného vagónu smeroval k pravému kruhu a v ňom rozoznal veľkú hlavu. V dome nakreslenom pri „Slovensku“ sa črtala malá tvár orámovaná vrkočmi. Louis ľahko rozpoznal symboliku tohto dojemného diela, ktoré ho zasiahla až do hĺbky jeho srdca. -„Ďakujem, Bojnica.“ Podala mu ruka na rozlúčku. Hlboko dojatý Louis vzal do dlaní tvár anjelika a pobozkal ho na čelo. Dieťa úplne vyvedené z miery na neho vrhlo rozpačitý pohľad a v sekunde sa nahlo ku svojej mame, ktorá kývnutím hlavy pozdravila svojho suseda a Elenu. Zostal čupieť ešte niekoľko sekúnd, potom pomaly vstal, zhypnotizovaný zvláštnou chvíľou, ktorú prežil. Vrátil sa do bytu, kde ho čakala Elena. -„Práve si získal veľkú kamarátku. Som si istá, že dôstojne prijmeš priateľstvo, ktoré ti ponúkla.“ Po ujasnení si dvoch či troch bodov na druhý deň, sa Elena s Louisom rozlúčila. Mladík si rýchlo uvaril polievku a vkĺzol do postele. Chvíľu ešte rozmýšľal nad udalosťami uplynulého dňa a zaspal pokojným spánkom. - 6.kapitola - Pre Louisa nastal veľký deň. Zmení pozíciu študenta za pozíciu učiteľa. Myslel na to, keď v chladnom ráne išiel do svojej novej školy. Mal trochu neistý pocit. V súkromí i počas štúdií mu jeho rodičia i učitelia dávali najavo jeho zodpovednosť, ale nikdy nebol úplne samostatný. Po prvýkrát bude zarábať. Už tu nebol ani otec, ani mama, aby nad ním bdeli. Postupne mu Elena dávala ešte viac voľnú ruku vo výbere obsahu jeho hodín, ktoré mal s desiatimi skupinami, tvorenými štyrmi žiakmi. Jeho úlohou bolo „rozviazať jazyk“ žiakom, aby boli schopní komunikovať vo francúzštine. Louisovou úlohou bolo vymyslieť skeče. Na začiatok sa rozhodol dať žiakom krátke a jednoduché úlohy, aby sa osmelili. A potom, aby dosiahol väčšiu efektívnosť, včlenil komplexnejšie situácie, ktoré si vyžadujú výmenu rozsiahlejších odpovedí. Počas troch mesiacov sa s nimi rozprával nielen počas hodín, ale aj mimo nich jazykom Alberta Camusa. Niekedy sa žiaci rozhodli medzi sebou rozprávať len po francúzsky, aby unikli niekedy nudným a stereotypným hodinám. Aké bolo Elenine ohúrenie, keď sa jedného dňa na ňu obrátila Tereza po francúzsky, aby vyriešila nejaké administratívne problémy na sekretariáte. Ján, ktorý ju počul, zostal ohromený a nechcel uveriť svojim ušiam. Treba povedať, že Tereza bola brilantnou žiačkou, ktorá zodpovedne pristupovala ku štúdiu. Odkedy sa začala učiť francúzštinu, naplnila množstvo zápisníkov, do ktorých si zapisovala všetky slovíčka, ktoré počula. Louis bol hrdý na všetkých svojich žiakov, ale musel priznať že Tereza bola najvytrvalejšia. Na základe dosiahnutých výsledkov Elena požiadala Louisa, či by nemohol robiť hodiny aj pre žiakov, ktorí sa učia francúzštinu menej než dva roky. Mladík trochu váhal. Nevedel, či dokáže podnietiť mladších žiakov, ale nakoniec súhlasil. Pri vzájomnej dohode a tiež, aby mal Louis dosť času na prípravu nových hodín, sa uzhodli, že hodiny s novými žiakmi sa začnú v polovici januára, teda za pol druha mesiaca. - 7.kapitola - Počas pobytu v Krupine nemal Louis čas na ničnerobenie. Práca, ktorá ho zaujala, vyžadovala stále viac prípravy, pretože nemal skúsenosti s učením. Ale pretože si vzal prácu k srdcu, neváhal jej venovať väčšinu času. Od skorého detstva bol zvyknutý vstávať skoro, a to mu teraz umožnilo pracovať aspoň dve hodiny ráno a venovať sa príprave „scénok“. Veľkú časť jeho voľných dní tiež zapĺňala príprava na vyučovanie. Po škole, skôr než sa vrátil domov, sa Louis dlho prechádzal Krupinou. Chcel nasiaknuť atmosférou tohto pohostinného mesta. Veľmi často sa ocitol na Svätotrojičnom námestí v malých potravinách. Predavačky mu preukazovali naozaj veľkú milotu a trpezlivosť. Keď bolo pekne, prechádzal sa Parkom Andreja Sládkoviča, kde si sadol na lavičku a rozprával sa s ľuďmi, ktorí mu chceli preukázať svoje sympatie. Louis bol určite jediným Francúzom žijúcim v Krupine a robilo im radosť nadviazať s ním kontakt a objavovať trochu tak vzdialené a neznáme Francúzsko. V nedeľu ráno chodil na omšu slávenú v Kostole Panny Márie, aby sa stretol s katolíckou obcou, aj keď nebol aktívnym katolíkom. Po návrate zo svojich vychádzok si značil do zvláštneho notesa každé nové slovo a syntaktické zvraty, ktoré počul. Takýto spôsob učenia bol pre neho dosť namáhavý, pretože nevedel nič zo slovenskej gramatiky. Elena mu požičala dvojjazyčný slovník, v ktorom našiel fonetický prepis slov. Pravidelne trénoval ich výslovnosť nahlas a vždy svoje cvičenie zakončil tvorbou zložených viet. V jedno sobotňajšie ráno počul z balkóna hlások, ktorý po ňom opakoval slová ním vyslovované. V prvom momente sa tváril, že si nič nevšimol, pretože nechcel prerušiť túto pomoc.O malú chvíľu „malý hlások“ pomalými krokmi vkročil do izby, kde Louis, otočený chrbtom, nepreriekol ani slova. Nechal ho priblížiť sa čo najbližšie, a potom preriekol pomaly a čo najjasnejšie: „Ďakujem Bojnica.“ Po chvíľke váhania, mu odpovedala: „Dobrý deň.“ Spôsobne sa otočiac povedal: „Volám sa Louis. Som šťastný, že ťa spoznávam.“ A Bojnica mu celkom bezprostredne odvetila: „Ja mám 8 rokov.“ Postupne Louis vyslovoval po slovensky názvy všetkých predmetov v jeho byte, na ktoré mu postupne padal pohľad a ktoré vedel pomenovať. Bojnica neváhala znovu zopakovať slová, ktorých výslovnosť sa jej nepáčila. Bez toho, aby si to uvedomili, strávili spolu bez vyrušovania viac než pol hodiny. Veronika pozorovala asi desať minút tento dojímavý rozhovor. Bojnica sa jej vrhla do náručia hneď, ako si ju všimla. -„Dovidenia Louis,“ zakričala Bojnica skôr, než sa ukryla do materinského náručia. Veronika vyriekla tie isté slová, smerujúc domov. Louis, vďaka tejto nezabudnuteľnej lekcii slovenčiny, objavil dôležitú vec. Presvedčil sa, že tieto nepatrné okamihy s Bojnicou ho naučia viac, než hociktorá príručka. Počas ťažkých okamihov, v ktorých bojoval so slovenčinou, neustále myslel na svoju malú profesorku. Mnohokrát sa pokúšal znovu nadviazať kontakt so svojou malou susedkou, aby uľahčil svoje učenie. - 8.kapitola - Týždne plynuli bez toho, aby čas trápil nášho Francúza. Samozrejme, niekedy ho pohltil smútok, keď myslel na rodinu i priateľov, ktorých zanechal v Montmorency a na jeho okolie. Vždy pocítil pichnutie pri srdci, keď otváral listy prichádzajúce z Francúzska. Odpovedal na všetky, ale radšej by sa bol porozprával a podelil sa o svoje dojmy zo Slovenska, kde počas štyroch mesiacov urobil vzrušujúce objavy. Neľutoval, že ho predstavitelia civilnej služby poslali do tejto krajiny a začal sa pripútavať k tomuto národu strednej Európy,ktorý je tak neznámy jeho rodákom. Postupne si uvedomil, že po návrate do Francúzska, bude musieť napraviť nespravodlivosť, ktorú možno zhrnúť do jedinej otázky: Prečo sa Slováci zaujímajú o všetko, čo je francúzske, zatiaľ čo obyvatelia Hexagonu, naopak, nie sú zvedaví a nechcú objaviť to, čo robí zo Slovákov národ? Pokúsi sa na ňu odpovedať behom roka. Mal vhodnú príležitosť, aby si ju položil jedného pamätného dňa. Žiaci, s ktorými mal mať hodinu, mali toho dňa skúšku z účtovníctva, ktorej zvládnutie bolo potrebné pre získanie diplomu na konci školského roku. Elena ho uvoľnila zo školy. Mal tak možnosť vrátiť sa domov v neobvyklej dobe, počas obeda. Cestou stretol Tichomíra, profesora na gymnáziu, ktorý básnil o svojom pobyte vo Francúzsku. Francúz mal dojem, že znovu objavil mnohé miesta, ktoré poznal. Vďaka tomuto rozhovoru si Louis uvedomil, že Slovák môže, okrem iného, vytvoriť zvláštny obraz Paríža pre Francúza, ktorý tam žije dlhé roky. Louis kráčal pomaly. Rozmýšľal nad tým, čo mu Tichomír rozprával. Bežný rozhovor, ktorého bol účastníkom, mu prebudil v pamäti množstvo spomienok na Francúzsko a vyviedlo ho z rovnováhy, že si na ne nespomenul. Keď stúpal po schodoch svojej bytovky, začul hlas huslí. Zahĺbený do svojich myšlienok si myslel, že je obeťou halucinácií. Ako míňal poschodia, melódia silnela. Zostal nehybne počúvať hudbu v obave, že ju už viac nezačuje, keď vstúpi do vnútra. Nakoniec predsa len vsunul kľúč do zámky a opatrne otvoril dvere. Zázrak! Melódia ešte zreteľnejšie rozvíjala svoju harmóniu. Tak predsa sa mu to nesnívalo! Ale, kto to hrá s takou vervou? Tieto magické, i keď tlmené tóny, mohli prichádzať len z balkóna. Cez sklo jedného z okien uvidel rýchlo sa pohybujúci sláčik, a potom celé husle, ktoré držala Bojnica medzi bradou a ľavým ramenom. Bola k nemu otočená chrbtom a vôbec ho nevnímala. Pretože sa Malá hýbala a mohla sa hocikedy otočiť, vzdialil sa od okna, aby ju svojou prítomnosťou nevyrušoval. Mladá umelkyňa mala oblečenú čerešňovočervenú sukňu s bielou zásterkou, dole ozdobenou tromi pásmi viacfarebnej výšivky. Biela blúzka bola ozdobená rovnakými výšivkami a mala nazberané nafúknuté rukávy, sa končili pod lakťom. Louis, ktorý sa naučil mať rád francúzsky folklór vďaka vidieckym románom Georges Sandovej, bol oslnený Bojniciným oblečením. Zdalo sa mu, že toto prvé stretnutie so slovenským folklórom je predzvesťou jedinečných okamihov. Srdce mladíka sa silne rozbúchalo. Cez Bojnicu objavil to, čo tvorí jadro kultúry tohoto národa. Veronika sa priblížila ku svojej dcére, aby jej upravila sukňu. Mladá žena si všimla Louisa za oknom. Pochopila, že sa nechce priblížiť na balkón, aby nevyrušoval Bojnicu v jej koncerte. Prebrala iniciatívu a rukou mu naznačila, aby prešiel na balkón, ale najskôr otočila malú, aby ho nevidela. Pohyboval sa s veľkou opatrnosťou, ktorá ju dojala. Bojnica bez prestávky rozvíjala melódiu, ktorú Louis dobre poznal. Volala sa „Časť kvetov“ a vo francúzskej verzii ju naspievala Dalida. Keď po tretíkrát zaznel refrén, nedokázal sa ovládnuť a začal si pohmkávať melódiu. Veronika objala mladú hudobníčku okolo pliec a otočila ju k mladíkovi. Uvidiac ho, okamžite prestala hrať. Mal však toľko dôvtipu, že hneď začal spievať: „V kaviarni Starého Londýna, kde sa stretávali cudzinci…“ Pri refréne Bojnica znovu uchopila sláčik, aby ho sprevádzala. „Bol to čas kvetov, zabudli sme na strach. Zajtrajšky mali chuť medu. Moja ruka stisla tvoju, môj hlas stíhal tvoj. Boli sme mladí a cítili sa ako v nebi.“ Počas refrénu Bojnica znovu našla vervu s akou hrala na začiatku. V hĺbke pocítila hrdosť, že hrá melódiu známu až vo Francúzsku a ktorú Louis doplnil slovami, aj keď im nerozumela. Nevedomky si sľúbila, že jedného dňa spozná ich zmysel. -„Si veľmi pekná, Bojnica!“ Za tieto slová sa mu odmenila úsmevom, skôr než išla čo najopatrnejšie odložiť svoj nástroj. Veronika sa nezdržala dlho a vrátila sa domov. Pomyslela si, že jej francúzština nie je dosť dobrá, aby sa pokúsila rozprávať so svojím susedom. O štvrť hodiny neskôr sa ozvalo klopanie na balkón. Aké bolo Louisovo prekvapenie, keď uvidel na balkóne Pavlu, jednu zo svojich žiakov. Išiel jej otvoriť. Takmer bezchybnou francúzštinou mu vysvetlila, že Bojnica požiadala svoju mamu, aby ho pozvala na sviatok Troch kráľov, kde bude spievať. Náš mladík bol nadšený. Blížili sa vianočné prázdniny. Mal spolu s učiteľmi obchodnej akadémie stráviť Vianoce a Nový rok vo Vysokých Tatrách. Po svojom návrate prijal s veľkou radosťou Pavlinu, Veronikinu a Bojnicinu ponuku. Bude mať možnosť odhaliť kultúrne tradície Hontu prostredníctvom Folklórneho súboru Hont. Louis nepochyboval, že tento deň bol najvýznamnejším krokom v utužení vzťahov, ktoré ho pripútali k Slovensku. - 9.kapitola - Začiatkom decembra sa konali prvé rodičovské združenia na Obchodnej akadémii. Elena chcela, aby výsledky žiakov, ktorí sa učili francúzštinu boli vyhodnocované ako prvé a že Louis nemusí zostať až do konca. Slabá znalosť slovenčiny neumožnila nášmu mladíkovi pochopiť všetky pripomienky, ale najmä mu neumožnila vyjadrovať sa zrozumiteľne, či už ústne alebo písomne. A tak aj Elena a Miriam prekladali a zaznamenávali hodnotenia rodičov. Louis mal dojem, že ho prešiel parný valec. Bol vďačný za zhovievavosť všetkých učiteľov, chcel si byť istý, že v tejto časti školského roku vykonal naozaj užitočnú prácu. Bol úplne uspokojený, keď sa predseda Združenia rodičov postavil a chcel s ním hovoriť. Chcel mu vyjadriť a vysloviť spokojnosť v mene mnohých rodičov, konštatujúc viditeľné výsledky ich detí v používaní francúzštiny. Louis mu vysvetlil, že to bolo dosiahnuté predovšetkým vďaka neustálej snahe žiakov a že jeho úlohou bolo uspokojiť ich túžbu po rozprávaní jazykom Victora Huga. Niektorí rodičia, najmä tí, ktorí sa učili francúzštinu v škole, ho pozývali na večeru či obed. Objavil dediny okolo Krupiny, ako Bzovík či Dobrá Niva. Vďaka týmto kontaktom, ktoré sa množili, sa nášmu Parížanovi podarilo čoraz viac včleniť medzi Slovákov, na jeho veľkú spokojnosť. - 10.kapitola - V piatok 20.decembra: počas tohoto posledného školského dňa pred „novoročným prímerím“ škola oslavovala. Zvláštne ovzdušie zjednotilo učiteľov i žiakov. V školách, ktoré navštevoval či už v Montmorency alebo Paríži, nikdy nepoznal také vzácnu jednotu medzi kolegami. Jeho obdiv vyvolala snaha všetkých, ktorí sa usilovali o úspešnosť akcie. Nikto nebol v ústraní. Vždy niekto našiel spôsob, ako aj utiahnutých vtiahnuť do spoločnej zábavy. Louis si pochutil na viacerých slovenských špecialitách, ako je kapustnica – polievka z kyslej kapusty alebo oštiepok – údený ovčí syr. Bol prekvapený, že mu chutil, lebo vo všeobecnosti kozie syry nemal veľmi rád. Mnoho ľudí, ktorých pozdravil, sa s ním prišlo porozprávať. Trocha slovenčiny a niečo z francúzštiny, ktorú sa naučili pred rokmi, stačili na to, aby sa mohli rozprávať o rôznych témach. Niekedy mu však jeho žiaci museli prísť na pomoc. Večer sa končil naozaj neskoro, aj keď si to málokto uvedomil. Skôr než sa rozišli, Miriam dala posledné informácie ľuďom, ktorí nasledujúci pondelok cestovali na desať dní do Vysokých Tatier. Navrhla tiež Louisovi, že mu pomôže zbaliť batožinu, aby si naozaj nič nezabudol, čo samozrejme prijal s radosťou. Matematikár mu požičal nepremokavú vetrovku. V krátkom čase si aj on takú kúpi. Ďalší mu dali rukavice, hrubé ponožky, kožušinovú čiapku. Pochybovali, že by náš Parížan mal v batožine oblečenie, ktoré by ho chránilo pred vysokohorským chladom. V nedeľu večer bolo všetko pripravené. Pri srdci ho hriala pomoc Slovákov, s ktorými bol v neustálom kontakte. Išli spať skoro, aby bol vo forme a mohol si naplno vychutnať turistické atrakcie, ktoré mu odhalia prechádzky. Autobus ich bude čakať na Svätotrojičnom námestí o ôsmej ráno. - 11.kapitola - Louis prišiel na miesto zrazu o 7:45. Elena a Miriam prišli čoskoro, rovnako aj ostatní členovia skupiny. Tohoto dňa slnko ešte neosvetlilo vrcholky hôr okolo Krupiny. Autobus prišiel presne. Od svojho príchodu na Slovensku to bude po prvýkrát, čo opustí toto mesto. Jediným mestom, ktoré ešte pozná je Zvolen. Zvyšok Slovenska musí objaviť. Od ranného detstva veľmi rád cestoval na dlhé vzdialenosti hocijakým prostriedkom, najmä odkedy bol schopný oceniť krajinu, cez ktorú prechádzal. V tomto ohľade bol rozhýčkaný. Miriam si sa vedľa neho, aby mohla odpovedať na jeho otázky. Rozprávala nášmu zvedavcovi o všetkých detailoch, ktoré videl. Okrem toho jej tento rozhovor umožnil precvičiť si francúzštinu. Počas štúdia na vysokej nemala možnosť byť na dlhšom pobyte vo Francúzsku, a tak chcela čo najviac využiť Louisovu prítomnosť, aby sa naučila niektoré finesy jazyka Alexandra Dumasa. Za Banskou Bystricou cesta smerovala na sever. Začala sa kľukatiť medzi Veľkou Fatrou na západe a Nízkymi Tatrami na severovýchode. Autobus prechádzal jedľovými lesmi. Prvá zastávka bola v malom mesta Donovaly, rozliehajúcom sa na planine štyroch kilometrov. Louis mal možnosť objaviť architektúru horských domčekov postavených z dreva. Ale krátka polhodinová zastávka určená šoférom na pretiahnutie si kostí, bolo príliš krátka na to, aby mohol obdivovať do detailov ozdoby, ktoré zdobili tieto obydlia. Ale určite uvidí podobné vo Vysokých Tatrách, a tam bude mať dostatok času na ich podrobnejšie preskúmanie. Skupina nabrala smer Ružomberok. Je to priemyselné mesto, z ktorého však videl len okrajové časti. Cesta prechádzala aj cez údolie slovenského najdôležitejšieho prítoku Dunaja – Váhu. Po niekoľkých kilometroch sa na severovýchodnom horizonte začali črtať Vysoké Tatry. Druhé zastavenie bolo naplánované na parkovisku pri Liptovskej Mare. Priehrada vytvorila na rieke obrovské umelé jazero s priezračnou vodou a za ním bolo možné obdivovať polovicu horského masívu. Vrcholy osvetlené slnečnými lúčmi sa zdali byť pokryté slamou. Aj keď žiaden z nich nepresahuje 2 700 metrov, pohľad na ne je vskutku grandiózny. Louis súhlasil so všetkými turistickými sprievodcami, že Tatry sú „najmenšie z najväčších hôr Európy“. Po niekoľkých kilometroch autobus spomalil, aby mohli obdivovať najvyšší vrch „Gerlachovský štít“ s výškou 2 655 metrov. V tomto údolí, ktoré Louisovi pripomínalo údolie Rhône medzi Lyonom a Avignonom, naši cestovatelia prešli k inému vodnému toku – Hornádu – nepriamemu prítoku Dunaja a rieke, ktorá prechádza východom Slovenska, nevynechá pekné mesto Košice a tečie ďalej do Maďarska. A pretože nenasledoval žiaden významný priesmyk, Miriam mu s použitím mapy porozprávala o Hornáde. Od Popradu autobus nabral opäť smer na sever a prechádzal obrovským jedľovým lesom, z ktorého vyšiel až na Štrbskom plese. Tam sa cesta končila. Skupinka sa nachádzala v jednom z najdôležitejších zimných centier na Slovensku. A ako prezrádzal pohľad na Vysoké Tatry v údolí Váhu, sneh ich vyzýval na súboj. Každý sa pred vystúpením z autobusu preobul do teplých topánok. Autobus zostal stáť na kraji obrovského nástupišťa, kde čakali tri veľké kočiare. Dva ebenovočierne kone boli pripriahnuté jeden k druhému. Zatiaľ čo ich obdivoval, nevšimol si, že ich batožina bola uložená do kočiarov. -„Pán učiteľ, boli by ste taký láskavý a sadli si medzi Miriam a mňa do prvého kočiara?“ povedala Elena usmievajúc sa. Louis onemel ako ryba. -„Mysleli sme, že po ťažkých pracovných týždňoch v našej škole budeš rád, keď ťa trochu rozmaznáme“, doplnila Miriam. Náš malý rodák z Val d´Oise opäť nemohol nič povedať. Zdalo sa mu, že sníva. Aby čo najdlhšie prežíval túto čarovnú chvíľu, pomaly kráčal k čalúneným sedačkám, pred ktorými otváral malé dvierka kočiš s čiapkou v ruke. Keď sa všetci usadili, kočiš rozložil dve dlhé prikrývky, do ktorých zababušil v dvoch radoch štyroch pasažierov naraz. Teplomer ukazoval mínus štyri stupne. Teplota bola ešte nižšia na mieste, kam naše ekvipáže viezli našich Slovákov a jedného Francúza. Počas celej cesty bol Louisov čarovný úsmev svedectvom jeho vďaky svojim spolucestovateľom. Zdalo sa mu, že si ho vážia ako skutočného monarchu, trochu ako Sisi a Františka - Jozefa, ktorí vládli v Rakúsko - Uhorsku v čase, keď aj Slovensko bolo súčasťou tejto rozsiahlej ríše. Išli najmenej 5 kilometrov, stúpajúc časťou Mengusovskej doliny, ktorá sa postupne zužovala a oni čoraz zreteľnejšie počuli hukot bystriny. Približovali sa k nej a nakoniec sa ocitli na časti planiny, uprostred ktorej sa črtalo jazero. -„Toto je Popradské pleso“, zakričala Elena, aby ju všetci počuli. Na konci cesty ukrytej pod snehom a pri autách, ktoré vystúpili až sem, sa objavila veľká poschodová chata. Počas tohoto dňa sa Louisovi zdalo, že svet sa úplne zmenil. Samozrejme, od začiatku septembra spadlo v Krupine niekoľko snehových vločiek, ale tieto sa príliš dlho neudržali. Tu, v horách, nedotknuteľnosť snehu s modrým nádychom dávala pocit odtrhnutosti od sveta. Ohromné ticho sa šírilo nad jazerom o rozlohe 3 km2, obkoleseným vrcholmi nad 2 200 metrov, vytvárajúcich kotlinu. Atmosféra nútila každého k obdivným slovám. Louis uznal, že ho priviedli na miesto ideálneho oddychu. Dojatý myslel na svoju rodinu v Montmorency. Bol presvedčený, že krása prírody, uprostred ktorej sa nachádzal, čiastočne zaženie smútok za rodinou, ktorá mu bude chýbať počas sviatkov. Pocity samoty a smútku zaženie milota všetkých, ktorí ho sprevádzajú. Louis využil čas na vyloženie batožiny do veľkých skríň pre turistov. O izbu sa delil s Romanom, učiteľom dejepisu a geografie. Náš Francúz už mal možnosť vymeniť si s ním pár slov, ale tento pobyt utužil vzťahy medzi mladými mužmi. A tieto neochladli ani po návrate do školy. Čas večere prišiel rýchlo. Na prosbu Slovákov, ktorí chceli svojmu hosťovi urobiť radosť, kuchár servíroval jedno z tradičných slovenských jedál – halušky. Toto jedlo na báze zemiakov, múky, slaniny a bryndze bolo delikatesou. - 12.kapitola - Výlety samozrejme nechýbali. Louis obľuboval najmä prechádzky na snežniciach v hornej časti Mengusovskej doliny a tiež v susednom údolí Mlynickej doliny. Obdivoval vrcholy Kriváňa na severozápade a Gerlachovského štítu na severovýchode. Jeden deň bol venovaný objavovaniu hôr nad Tatranskou Lomnicou. Aby uvideli čo najviac zaujímavostí, skoro ráno nastúpili na červenobielu Tatranskú železničku na Štrbskom plese. Po krátkej chôdzi sa ocitli pri lanovke, ktorou stúpali hore. Od Skalnatého plesa v 1 751 metroch sa otváral pohľad na horskú panorámu s Lomnickým a Kežmarským štítom. Tento pohľad pripomenul Louisovi masív Francúzskych Álp v l´Oisans medzi Briancon a Grenoble. Na obed pozvali Elena, Miriam a Roman Louisa do koliby. Toto pozvanie bolo jedným z ďalších prekvapení, ktoré pripravili obe ženy a ktoré ukázali, že ešte neodhalil všetky zákutia slovenskej duše. Vstúpili do miestnosti bez okien s tlmeným osvetlením. Veľké stoly z masívneho dreva s dlhými lavicami po oboch stranách pokryté vyšívanými obrusmi. Na konci miestnosti bol obrovský kozub s tehlovým komínom. Všetko voňalo dymom a vôňou pečeného mäsa opekaného na ražňoch. Na jednej strane bol nenápadne ukrytý malý motorček, ktorý ich otáčal. Jedna z čašníčok prišla po objednávku. Rovnako ako všetky ostatné, aj táto bola oblečená v kroji, na ktorom však Louis nerozoznal všetky detaily. Zdalo sa mu, že viacfarebná látka vytvárala nádhernú mozaiku. Aby objavil kulinárske špeciality kuchyne, spoľahol sa na svoje dve spoločníčky. Naservírovali im kačicu s kapustou praženou v hydinovej masti, dochutenou červeným opojným vínom z regiónu Bratislavy. Počas jedla vyšiel z nenápadných dverí orchester zložený z troch huslistov a basistu, ktorí hrali slovenské melódie často sprevádzané spevom. Prechádzali od stola k stolu. Pristúpili k ženám a dievčatám, aby lepšie počuli lahodné melódie vychádzajúce z ich nástrojov. V rohu veľkej miestnosti sa neskôr za cimbal posadil piaty hudobník. Louis sa k nemu potichu priblížil a chvíľu zostal nehybne stáť fascinovaný predstavením. Muž, pôvodom Cigáň, vyludzoval na svojom nástroji melódiu pomocou dvoch drevených paličiek zakončených drevenými guličkami. Náš Montmorančan sa nechal ovládnuť nádherou tónov, ktoré nepoznal. Nimi zaujatý si nevšimol ostatných hudobníkov, ktorí k nim pristúpili. Celkom blízko pri snívajúcom Francúzovi začali hrať svetoznáme francúzske melódie. Mistinguett, Maurice Chevalier, Gilbert Bécoud, Mireille Mathieu. Chvíľku s spamätával z tohoto prekvapenia. Bolo umocnené počúvaním piesní, ktoré poznačili svoju dobu. Po prvýkrát mu vypadlo niekoľko sĺz. Stelesňovali všetko šťastie, ktorým títo ľudia nešetrili. Elena, Miriam, Roman a Louis zabudli na čas. Popoludnie pokročilo a museli rýchlo nastúpiť na Tatranskú železničku, aby sa vrátili na Popradské pleso. Po tomto nezabudnuteľnom dni si všetci posadali okolo kozuba. Aby sa nepretrhla dobrá nálada začali spievať ďalšie ľudové piesne. Aj keď málokedy pochopil význam slov, vžil sa do nich vďaka precítenému spevu. Postavil sa vedľa obrovského okna, cez ktoré sa pozeral na bezoblačnú oblohu. Všetko bolo osvetlené jasným mesačným svitom. Napĺňal svoju dušu touto rajskou krajinou čistej krásy. V ušiach mu neustále zneli piesne. Chcel, aby táto chvíľa trvala večne a vedel, že jej nekonečnosť bude ukrytá v uchovaných spomienkach. Louisovi sa zdalo, že žije v neustálom sne. Dni sa striedali príliš rýchlo. Prechádzky do prírody striedal s čítaním a oddychom. Oddal sa tiež dlhým rozhovorom s mnohými ľuďmi, zamestnancami hotela i turistami. Blízkosť Poľska na severe priviedlo mnoho návštevníkov z druhej strany hraníc, ktorí si užívali radosť zo zimných športov. Montmorency nebolo pre nich neznámym mestom, pretože mnohí Poliaci tam žili v exile od druhej polovice 20.storočia a mnohí tam boli pochovaní. Autobus prišiel pre našu skupinku štyri dni pred začiatkom školy v januári. Louis ich využil na napísanie blahoželaní do Francúzska a tiež, aby sa pochválil neopísateľnými zážitkami z Vysokých Tatier. - 13.kapitola - Po návrate ho trochu pochytila melanchólia a spomínal na prežité zážitky. Aby nemyslel na samotu, do ktorej ho uvrhol návrat do jeho bytu, začal si robiť prípravy na hodiny. Uzavretého v tichu ho zrazu prekvapilo tiché, ledva badateľné „ťuk, ťuk“ na balkónové dvere. Všimol si malú rúčku, ktorá naň klopala už po druhýkrát. Za sklom sa objavila pekná Bojnicina tvárička. Pobral sa ju privítať. -„Dobrý deň Bojnica.“ -„Dobrý deň Louis,“ odvetila mu bezprostredne. Vybrala z vrecka list papiera a veľmi opatrne ho začala čítať, zatiaľ čo Pavla, ktorá sa zrazu objavila, sa postavila za jej chrbát. -„Drahý pán Louis. Zajtra bude v našom kostole sviatok Troch kráľov. Môj folklórny súbor tam bude spievať. Pozývam ťa, aby si si nás prišiel vypočuť. Môžeš prísť? Budeme spolu jesť trojkráľový koláč.“ Zatiaľ čo čítala list, Louis si k nej čupol. Nevedel prísť na to, ako mohla hovoriť jazykom, ktorý bol pre ňu neznámy. Keď pozrel doň, odhalil tento „jazykový zázrak“. Niekto napísal všetky slová tak, ako sa vyslovujú. Preniesol svoj pohľad na Pavlu, ktorá sa začervenala, a tak hneď vedel, že to bola ona. Rukami napodobnil potlesk. -„Bravo Bojnica! Čítaš veľmi dobre po francúzsky. Prijímam veľmi rád tvoje pozvanie.“ Bojnica sa spýtavo pozrela na Pavlu. Keď jej táto preložila mladíkove slová, jej tvár sa rozžiarila úsmevom. Inštinktívne ho objala okolo krku, ale nečakane ju premkla hanblivosť. A tak ju on chytil za ruku a objal ju. Pri tomto geste na neho vrhla dojatý pohľad a odišla. Rovnako i Pavla, ale najskôr si dohodla stretnutie pri kostole vedľa námestia Svätej Trojice. Louis si s hrdosťou priznal, že sa mu trochu podarilo prekonať Bojnicinu plachosť. Bude potrebovať ešte veľa odvahy, aby prekonal bariéru medzi ním a Malou : cudzinec, ktorý nehovorí dobre po slovensky a ona, malá slečna, ktorá príliš skoro stratila svojho otca. - 14.kapitola - Aby sa odvďačil Bojnici, nahodil sa so gala. Sako, košeľa, čierne nohavice. Cestou k námestiu stretal mnohých ľudí, ktorých poznal z videnia a ktorí obdivovali jeho eleganciu. Neďaleko hlavného námestia sa objavovalo čoraz viac ľudí v ľudovom kroji. Pestré kroje sa odlišovali detailmi, ktoré záviseli od veku i zamestnania. Louis vstúpil do barokového kostola Narodenia Panny Márie. Bol čas veľkej omše. Pred oltárom stálo asi tridsať mladých ľudí v krojoch a pripravovalo sa na spev i hru na ľudové nástroje. Medzi nimi bola i Bojnica s Pavlou. Podišiel bližšie a nenápadným kývnutím ruky ich upozornil na svoju prítomnosť. Bojnica mu odvetila s bezprostrednou spontánnosťou, ktorá prezradila jej spokojnosť. Veronika, ktorá sedela tak, aby mala dcéru neustále na očiach, prizvala Louisa k sebe. Trochu sa s ním porozprávala po francúzsky, čo ho skutočne prekvapilo. Vysvetlila mu, že sa s týmto jazykom stretla v škole. Málo skúseností v nej vyvolalo strach, aby sa pred cudzincom nezosmiešnila. Povedala mu aj o záujme, ktorý jej dcéra prejavila o francúzštinu od jeho príchodu do Krupiny. Chcela by sa ho učiť i v škole, ak by mala takúto možnosť. Kým sa začala samotná slávnosť, porozprávali sa o mnohých veciach. Trochu po slovensky, trochu po francúzsky. Bol tam i betlehem s ozajstnou kolískou a ľuďmi z mäsa a kostí. Asi mesačné, teplo oblečené bábätko hralo úlohu Ježiška a Máriou bola jeho skutočná matka. Jozefa a troch kráľov stvárňovali významní občania mesta. Jedine zvieratá boli z dreva a mali kolieska, pomocou ktorých pohybovali. Deti z folklórneho súboru Hont zaspievali šesť vianočných kolied. Záver tvorila úžasná Tichá noc, ktorú si i Louis pospevoval. Dievčatá boli oblečené v jasnomodrých sukniach, na ktorých mali čierne zásterky previazané šarlátovočervenou stuhou, akú mali i vo vlasoch. Na nafúknutých krátkych rukávoch mali zelenú, červenú a žltú výšivku, ktorá vytvárala široké lemovanie. Chlapci mali veľmi široké nohavice s čiernou zásterou dole lemovanou desaťcentimetrovou výšivkou. Na bielej košeli mali jednoduchú vestu bez zvláštnej výšivky. Počas celej trojkráľovej ceremónie sa Bojnica vôbec nepozrela na mamu. Ale keď sa omša skončila, hneď ju prišla objať a obrátila sa k Louisovi, aby mu oznámila, že prišiel okamih ochutnať trojkráľový koláč. Zobrala ho za ruku, predstavila svojim kamarátom a išla mu zobrať kúsok z obrovského koláča s mandľovým krémom skôr, než obslúži mamu. Bojnica bola sklamaná, že nenašla bôb, ale rýchlo sa s tým zmierila. To, čo jej Louis oznámil, bolo cennejšie, než všetky bôby sveta. Náš mladík navrhol Bojnici, že ju naučí základy francúzštiny. V okamihu ho ako dospelá silno zovrela do svojho náručia. Jej objatie trvalo veľmi dlho. Slzy radosti jej stekali po lícach, bola veľmi dojatá, najmä keď jej Louis porozprával nasledujúci príbeh : Sám Dedo Mráz prišiel za ním do Vysokých Tatier a požiadal ho, či by nemohol splniť želanie jedného malého dievčatka a naučiť ho jazyk bájkara La Fontaina. Louis povedal Starcovi, že by rád pomohol splniť toto želanie, ale že nepozná jej meno. Muž v červenom kabáte s bielou bradou mu porozprával o milej a peknej Bojnici, ktorá býva v Krupine a Louis mu povedal, že ju veľmi dobre pozná, pretože býva blízko nej. Veronika nenachádzala slov, aby sa poďakovala Louisovi a rovnako ako jej dcéra ho zovrela do náručia a rozplakala sa. Pavla vysvetlila svojej sesternici, že Dedo Mráz jej poslal učiteľa francúzštiny a že tento darček nedostanú všetky malé dievčatá. Všetci štyria sa spoločne vybrali domov. Skôr, než vstúpil do svojho bytu, Louis povedal Veronike, že Bojnici venuje jednu hodinu denne a že malá môže prísť, kedy bude chcieť. Tiež ju pozval, aby z času na čas prišla posúdiť dcérine pokroky. Každý zaspával presvedčený, že nový rok mu prinesie to najkrajšie a najčistejšie, čo môže priniesť priateľstvo ľuďom z rôznych krajín, rôzneho veku i pohlavia. - 15.kapitola - Na druhý deň znovu začali školské povinnosti. Elena dala Louisovi nový rozvrh. Ako predpokladali, všetci žiaci učiaci sa francúzštinu mali dve hodiny konverzácie a k nim sa pridali začiatočníci. Kvôli dvojnásobnému počtu žiakov v skupinách musel zmeniť spôsob prípravy, aby si bol istý, že všetci budú môcť rozprávať čo najviac. Avšak, čo bolo možné so štyrmi žiakmi, bolo ťažké pri ich dvojnásobnom počte. Dohodli sa, že tí lepší pomôžu slabším. Po troch až štyroch týždňoch z toho vyťažia všetci a všetci sa budú môcť tešiť so spoločne dosiahnutých pokrokov. Louis zaujal seriózny prístup k dosiahnutiu úspechov svojich žiakov a rovnakú prísnosť použil aj pri Bojnici, aby i ona vo svojich ôsmich rokoch mohla objaviť čaro francúzštiny. Malá odhalila svojmu učiteľovi nadanie na čítanie a vynikajúcu pamäť. V rekordnom čase sa naučila maximum bežnej slovnej zásoby. Veľmi rýchlo sa tiež naučila formulovať vety a uvážene ich používať. Jej neoblomná snaha poznať Molierov jazyk sa prejavila i v okamihoch, keď pri nej nebol Louis. Formulovali si vety po slovensky, a potom po francúzsky. Koncom marca sa zdalo, že Bojnica sa dokáže vyjadrovať po francúzsky rovnako dobre ako dieťa, ktoré tento jazyk počúvalo od kolísky. Louis bol prekvapený jazykovým nadaním tohto dieťaťa. Tri mesiace po prvých lekciách sa mohol s ňou porozprávať i čítať, pretože rozumela všetkým témam vhodným pre jej vek. Bola schopná zapamätať si a používať francúzske slová, ktorých význam poznala v rodnom jazyku. Začiatkom apríla Louis oznámil Bojnici, že už ju nebude môcť naučiť viac, než pozná a že možno by chcela ukončiť spoločné hodiny. Na to Malá odvetila slovami, ktoré rozochveli jeho srdce: „Moja mama mi povedala, že v auguste odchádzaš do Francúzska. Tvoja práca končí za štyri mesiace. Chcem, aby si sa so mnou ešte rozprával po francúzsky.“ V tej chvíli zabudol na svoj nápad zredukovať hodiny. Nemal to srdce ukrátiť tohto anjelika o každodenné rozhovory. Tým by vlastne potrestal aj sám seba, pretože Bojnica bola dieťaťom, ku ktorému veľmi prilipol. Pavla bola hrdá na svoju sesternicu a zohrávala významnú úlohu v jej pokrokoch, pretože jej pomáhala v učení. V Bojnicinej prítomnosti sa jej za to poďakoval. Rovnako ako v prvom polroku i začiatkom druhého sa Louisovi podarilo plniť predsavzatia. Vedenie školy malo možnosť poďakovať sa mu za zvýšené úsilie, vďaka ktorému žiaci dosahovali dobré výsledky. Z Banskej Bystrice vyslali inšpektora, aby posúdil kvalitu práce jeho a tiež ostatných francúzštinárov. Títo požiadali o zaslanie listu na Ministerstvo zahraničných vecí do Paríža, ktorý by poukazoval na význam pôsobenia francúzskeho lektora na školách. Ján požiadal Louisa, aby si nič neplánoval na jarné prázdniny, pretože mu opäť pripravil prekvapenie. Pavla bola poverená oznámiť Bojnici, že jej rozhovory s domácim učiteľom francúzštiny budú na krátky čas odložené. A tak mu Malá zaželala šťastnú cestu. Ani ona sama nevedela, aká bude jej úloha na Jánovom prekvapení. Nasledujúce udalosti mali byť aj pre ňu prekvapením. - 16.kapitola - Počas jarných prázdnin mali žiaci dva týždne voľna. Ján teda dohodol čas odchodu na tretí prázdninový deň. Miriam, rovnako ako aj v decembri, prišla pomôcť Louisovi pri balení a tiež mu ožehlila prádlo. Sľúbil si, že v krátkej dobe jej prinesie darček ako poďakovanie. Louis nemal ani zdanie o miestach, ktoré navštívi. Miriam mu nič neprezradila. Vedel len to, že pre neho prídu o siedmej ráno. V deň odchodu bol Louis prekvapený, keď uvidel Eleninu dcéru, Luciu, ktorá pre neho prišla autom. Ale dlho sa nečudoval. Odviezla ho na stanicu vo Zvolene, kde už čakali Elena, Ján so svojou ženou Máriou a dvoma dcérami, Zuzanou a Katkou. -„Ideme vlakom do Bratislavy,“ povedala Zuzana. Elena s Luciou sa rozlúčili. Pretože vlak už bol na nástupišti, mohli pokojne nastúpiť a usadiť sa vo svojom vagóne. Ján s Máriou si sadli vedľa Louisa a dievčatá oproti. Ostatné miesta zostali voľné, a tak sa naozaj mohli pohodlne usadiť. Ján rozhodol, že sa budú rozprávať len po francúzsky. Od Louisovho príchodu pred ôsmimi mesiacmi ľutoval, že nemal príležitosť poriadne si s ním pohovoriť. A tak chcel dobehnúť stratený čas. Zuzana študovala francúzštinu v Banskej Bystrici a teraz mala príležitosť v praxi si overiť svoje schopnosti. Tak vlastne spojila príjemné s užitočným. Katarína sa ju učila na gymnáziu. No a Mária jej trochu rozumela, ale odpovedala v materinskom jazyku. Počas tri a pol hodinovej cesty zavládla v našej malej skupinke veselá nálada. Ján sa ukázal ako vtipný človek a ostatných rozosmieval svojou snahou hovoriť len po francúzsky. Často sa trápil hľadaním toho najvhodnejšieho výrazu. Občas musel poriadne zaloviť v pamäti, aby si spomenul na slová spred štyridsiatich rokov. Ani si neuvedomovali dlhú cestu a už boli na Hlavnej stanici v Bratislave a smerovali na sídlisko Ružinov, vzdialené kilometer od historického centra, k Jánovej sestre. Rodina Mrázovcov, ktorá prichýlila našich piatich cestovateľov, sa uskromnila, aby mohol mať Louis svoju vlastnú izbu. Radka, jej manžel a dve deti nikdy neboli vo Francúzsku. Louis im odpovedal na zvedavé otázky. Čas znovu neuveriteľne rýchlo plynul. Pred spaním ešte spoločne pripravili program na dva nasledujúce dni. - 17.kapitola - Prvá návšteva patrila Starej Štrbe a Dómu Svätého Martina. Táto náboženská stavba z 15.storočia nesie rovnaké meno ako Collégiale v Montmorency a bola miestom korunovácie Márie Terézie, ktorá bola rakúskou imperátorkou a tiež matkou Márie Antoinetty. Ich kroky potom viedli Michalskou ulicou, na ktorej mohli obdivovať fasády domov, medzi inými i domu, v ktorom býval Mozart. Svojim tak odlišným štýlom sú svedkami čias, keď Bratislava kraľovala Uhorsku. Louis zostal obdivne stáť pred zvonovou Michalskou vežou. I ona je svedkom slávy starého mesta. Nevynechal ani obchody so suvenírmi, kde ho zaujali najmä ľudové kroje pre ženy. Radka mu navrhla, že by jeden mohol kúpiť i pre svoju priateľku. V sprievode priateľov prešiel popred Francúzsku ambasádu na Hlavnom námestí, a potom ho čakal večer v Slovenskom národnom divadle. Ján rezervoval lístky na recitál Petra Dvorského, slovenského tenoristu so svetovým renomé. Louis bol po prvýkrát v opere a tento okamih bol umocnený tým, že sa tak stalo v Bratislave. Vedel, že skladatelia, počnúc W. A. Mozartom, Franzom Listom, cez Antona Dvořáka a Eugena Suchoňa, tvorili dedičstvo svetovej hudby. Bol hrdý na to, že si mohol vypočuj ich skladby blízko ich rodiska. Po návrate k Radke zaspával pospevujúc si ich melódie. Na druhý deň naši turisti navštívili hrad, ktorý sa týči nad Dunajom, západne od starobylej časti mesta. Od Ružinova išli pešo popri rieke, od rampy v Zimnom prístave až po Staromestskú, až sa nakoniec dostali do úzkych malebných uličiek vedúcich k hradu. Bratislavský hrad, o ktorom sa zmieňujú i turistickí sprievodcovia, bol od 16.storočia počas dvesto rokov sídlom uhorského parlamentu a boli v ňom ukryté kráľovské klenoty v období vojny s Turkmi. Dnes sa tu nachádzajú výstavné priestory a sídlo prezidenta republiky. Louis dlho vychutnával jedinečný pohľad na Dunaj, ktorý sa mu tu naskytol. Krátka prechádzka popri rieke a výhľad z hradu mu pripomenul jeho prvé stretnutie s riekou po príchode do Bratislavy. V duchu súhlasil so všetkými prívlastkami, ktoré spisovatelia, skladatelia, maliari, geografi a historici prisúdili tejto „Venuši“ riek v Strednej Európe. Katarína ho prebrala zo snívania, pretože mali pre neho pripravené ďalšie prekvapenie. Naša malá skupinka vystúpila Starohorskou ulicou až po Prezidentský palác, ktorý je obdobou Elizejského paláca v Paríži. Po prechádzke obchodnou časťou mesta sa ocitli pred Novou Scénou na Kollárovom námestí. Ján, Mária, Zuzana a Katarína už viac nemohli ukrývať svoje ďalšie prekvapenie. Po oboch stranách vstupných dverí sa vynímali obrovské portréty francúzskej speváčky: Mireille Mathieu. Nad vchodom do sály bol portrét, ktorý ju zobrazoval s hlavou položenou na rukách. Hneď nepochopil, že idú na jedno z jej vystúpení. Až keď ho Mária zobrala za ruku a viedla ho dlhou chodbou, zdobenou podobizňami svetoznámych umelcov, si uvedomil, že bude mať možnosť vypočuť si piesne “made in France“. Vedel, že táto Slečna z Avignonu si získala publikum na všetkých kontinentoch. A nie bezdôvodne. Obdivujúc jej vystúpenie na javisku pochopil, prečo tak cudzinci snívajú o pobyte vo Francúzsku. Ospievala čaro Paríža i rodného Provence a zaspievala i dve slovenské piesne, čo publikum prijalo veľmi búrlivým potleskom. Po koncerte sa Louis trochu ustráchane prihovoril Mireille a požiadal ju o venovanie pre Bojnicu. Táto „Vyslankyňa Hexagonu“ napísala nasledujúce slová: „Bojnica. Veľmi ma teší tvoj záujem o francúzštinu. Nech je táto platňa Tvojou odmenou. Dúfam, že jedného dňa budem mať príležitosť sa s tebou stretnúť.“ Na plagát pripísala: „Bojnici s úctou. Tvoja priateľka Mireille.“ Louis vyplával ako na obláčku. Bol nekonečne vďačný umelkyni, že ju zaujala jeho malá chránenka. Potešilo ho, že tento záujem jej dala najavo. Louis nenachádzal dosť slov, aby sa poďakoval svojim priateľom za nádherne strávený večer. A najmä, že mohol splniť sľub, ktorý dal sám sebe, pokiaľ ide o Bojnicu. Zaspávajúc rozmýšľal, koľko prekvapení mu ešte Slovensko pripraví počas štyroch mesiacov, ktoré zostávajú do jeho návratu do Francúzska. Bol neochvejne presvedčený, že ľudia, s ktorými dennodenne prichádza do styku, oplývajú mnohými nápadmi prinášajúcimi hlboké citové zážitky. - 18.kapitola - Na druhý deň ráno prišla Zuzana pre Louisa, aby sa pripravil na odchod. Radka odviezla autom ich batožinu až na perón „Zimný prístav“. Naši priatelia sa tu s ňou rozlúčili a poďakovali za milé prijatie. Ján potom pozval celú skupina na plavbu loďou nasledovnými slovami: -„Smer Komárno!“ Ako malé dieťa si náš Val d´Oisien poprezeral bielučkú loď. Dokonale si vychutnával túto plavbu po Dunaji ešte skôr, než loď „Adriana“ dala signál k vyplávaniu. Čakal ich takmer sto kilometrový úsek rieky, ktorá tu tvorila hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Plavba po rieke trval päť hodín. Počas celej doby zostal Louis na prove lode, naplno prežíval všetky okamihy tejto nádhernej cesty. Objavoval to, čo nevidel nikde inde na Slovensku. Polia rovné ako dosky stola sa tiahli až k horizontu a miestami sa objavili ostrovčeky lesov či kríkov, ktoré narúšali monotónnosť krajiny. Veľmi často sa od hlavného toku rieky oddeľovali malé ramená: boli to kráľovstvá vodného vtáctva, najmä labutí, kormoránov, rybárikov a volaviek. Ukrývali sa v močaristých zákutiach a vzlietali vyrušené prechodom lodí. Na vodnom diele Gabčíkovo „Adriana“ prešla stavidlom s klesaním 23,30 metra a Louis veľmi pozorne sledoval celú akciu. Čoskoro sa objavilo Komárno. „Adriana“ sa priblížila k hlavnému nábrežiu, na ktorom sa zhromaždili zvedavci, aby obdivovali jednu z najkrajších lodí slovenskej flotily. Prístav i turistická štvrť boli vyzdobené mnohými zástavami. Na Európskom námestí sa týčilo obrovské javisko, okolo ktorého boli naukladané stoličky a vytvárali obrovskú scénu. Zuzana vysvetlila Louisovi, že sa tu už druhý deň koná folklórny festival, na ktorý prišli súbory z celého Slovenska. Súťaže sa konajú vo viacerých kategóriách (spev, tanec, hudba), aby i umelci amatéri mohli byť ocenení. Na druhý deň večer sa bude konať gala večer víťazov. Na veľkú radosť nášho Francúza mali lístky na večer rezervované. - 19.kapitola - Louis vstal dosť zavčasu, aby si poprezeral mesto Komárno ešte pred oslavou. Opustil izbu, zjedol raňajky, ktoré pozostávali z hrianok, údeného syra ,domácej šunky a všetko zapil čerešňovým čajom. Poprechádzal sa po Európskom námestí obklopenom zrekonštruovanými domami v tradičnom štýle, odtiaľ sa náš svetobežník pobral prezrieť si historickú štvrť mesta. Mesto sa budovalo na ľavom brehu Dunaja ešte pred rokom 1918, podobne ako mesto Komárum v Maďarsku, na druhom brehu rieky. Počas prechádzky sa náš priateľ z Montmorency dozvedel, že tu sa narodil v roku 1870 hudobný skladateľ Franz Lehár. Spomínajúc na túto osobnosť sa mu vybavili mnohé zážitky z detstva, rodinný gramofón s platňami diel „Cigánske lásky“ alebo „Zem úsmevov“, ktoré tak radi počúvali jeho rodičia. Kúpil pohľadnicu, ktorú im ihneď odoslal. „Sladké časy, ktoré nás opájajú...“ Louis si začal pospevovať najslávnejšiu áriu z dueta z operety „Veselá vdova“, ktorá patrila k vrcholným dielam medzi operetami. Chodci, ktorí ho míňali, sa pripojili k jeho spevu , prekvapení, že na brehu Dunaja počujú túto melódiu po francúzsky, s prízvukom typickým pre viedenské valčíky. Boli nadšení, že túto hudbu pozná mladík zo západnej Európy a preto „nášmu tenoru“ spontánne zatlieskali. Až po niekoľkých minútach si Louis uvedomil, aké predstavenie pripravil priamo na ulici. Ale správal sa tak prirodzene, že spontánna radosť prevládla nad jeho rezervovaným charakterom. Prežíval príjemné pocity pri spievaní s neznámymi chodcami z Komárna, s ktorými sa rýchlo zladil ,napriek jazykovej bariére. Aká je hudba krásna, keď dokáže v krátkom okamihu spojiť ľudí! Keď sa vracal na Európske námestie, vôbec nepochyboval o tom, že ešte v ten deň prežije také chvíle, ktoré mu zostanú dlho uchované v pamäti. Zuzana a Mária si s ním dohodli schôdzku v hoteli o 13.00 hodine. Z jedného balkóna ich izieb mali výhľad na veľkú scénu, kde sa predvádzali laureáti rôznych súťaží. Zuzana poznamenala, že prvé minúty vystúpenia budú sledovať z tohto miesta. Louis sa na nič nepýtal. Vôbec sa nečudoval, keď ho dievča požiadalo, aby zostal v izbe, dokiaľ slávnosti nezačnú. Občas sa Mária zahľadela na námestie. Napokon mu dala znamenie, aby prišiel bližšie a otvoril dokorán dvere balkóna. Malé dievčatko povzbudzované publikom zamierilo k pódiu až k mikrofónu, ktorý tu bol umiestnený vo výške jedného metra. V ruke držalo husle a sláčik. Zaujalo postoj a sústredilo sa na svoj koncertný debut. Mária uchopila Louisa za rameno a viedla ho do obecenstva, ktoré tvorilo viac ako dvetisíc ľudí. Už po prvých tónoch zistil, že tá, ktorá stojí na javisku je Bojnica; áno! Bojnica, ktorú v posvätnom tichu počúvali všetci títo ľudia. V zlomku sekundy sa v myšlienkach vrátil do chvíle, keď uvidel jej kroj a spoznal jej hudobné kvality. Bolo to na balkóne jeho garsónky v Krupine. Odrazu si spomenul, ako ju doprevádzal spevom pri interpretácii piesne „Čas kvetov“. V tejto chvíli zastavil sa v ňom čas. Cítil, že splynul s týmto davom a prežíval výnimočné okamihy. Na tomto vystúpení sa jeho Malá prekonávala. Ak Bojnica bude chcieť študovať hru na husle, Louis nepochyboval, že Slovensko bude mať česť už v krátkom čase pochváliť sa umelkyňou, ktorá vynesie svoje umenie až na vrchol vo všetkých veľkých koncertných sálach piatich kontinentov. Bojnica mala rozhodne výnimočné schopnosti. Napriek svojmu mladému veku majstrovsky ovládala husle, s ľahkosťou sa učila cudzie jazyky. Boh, ktorý ju pozbavil jej otca, bdel stále láskavo nad jej kolískou, aby jej poskytol úspešný život ženy s toľkými prednosťami. Louis sa mu poďakoval za to, že mu umožnil v tomto roku sprevádzať po cestách osudu túto mladú Slovensku, tak ďaleko od Francúzska. Keď Bojnica dohrala posledné tóny svojej partitúry, ozval sa burácajúci potlesk obecenstva. Mária, Zuzana a Louis sa rýchlo, pri vstupe do hotela, pridali k Jánovi, aby ich zaviedol za scénu, kým rozvášnený dav skandoval: Bojnica! Bojnica! Bojnica!...“ Keď sa užasnutá Bojnica dostala za javisko, vrhla sa do náručia Louisovi, predtým však vystískala svoju mamu. -„Bojnica, bola si fantastická!“ zaznievalo zovšadiaľ do Louisových uší. Obrátil sa k Veronike a poznamenal: „Máte výnimočného malého anjela. Môžete byť na ňu pyšná.“ Odpovedala mu sotva počuteľným hláskom, stiahnutým od dojatia: „Ďakujem!“ Bojnica sa práve vrhla do náručia mladej ženy, ktorá ju silno stisla. Tento deň v Komárne sa skončil pre Louisa nádherne, lebo sa tu predviedlo všetko, čo obdivoval v slovenskom folklóre – kroje, piesne, hudba, tance, scény, ktoré predstavovali starodávne tradície. Ako vo Vysokých Tatrách, aj tu si obzvlášť všímal zručnosť hráčov na cimbale. Dojatie mladíka z Montmorency neuniklo Bojnici. -„Máš toto rád?“ opýtala sa ho. Louis, ponorený do svojich snov, neodpovedal. Chytil ju za ruku. Jemný stisk dlane mladého muža, dokazoval prítomnosť jeho priateľky. Malá zopakovala svoju otázku. -„Áno, Bojnica! Pretože cimbal je originálnym nástrojom hudobného dedičstva Slovenska. Vieš, že sa s ním stretneme len v orchestroch strednej Európy. Ani po návrate do Montmorency nezabudnem na zvláštnu jemnosť jeho tónov.“ Bojnica uchopila silnejšie, spontánne, veľkú Louisovu ruku, pretože práve prejavil, bez toho, že by to chcel, slabosť pre detský cit . Tiež, aby sa ospravedlnil, pobozkal na čelo dievčatko, ktoré ho chvíľku držalo okolo hrdla. -„Ani na teba, Bojnica, nikdy nezabudnem. A keď budeš väčšia, pozvem ťa do Francúzska. Sľubujem ti to,“ dodal. Jeho malá susedka, sa pokojne vrátila k matke, ktorej sa zdôverila s rozhovorom, ktorý práve mala. Veronika sa pousmiala a jej úsmev Bojnicu uspokojil. Či to nebolo to najdôležitejšie? - 20. kapitola - Pretože folklórne slávnosti sa skončili dosť neskoro, všetci sa vracali do Krupiny iba v skorých ranných hodinách na druhý deň. Lucia viezla vo svojom aute Jána s manželkou a ich dvoma dcérami. Louis sa odviezol autokarom, ktorý mal objednaný Folklórny súbor Hont. Počas viac ako sto kilometrovej cesty z Komárna do Krupiny, sa Bojnica pýtala Louisa na jeho pobyt v Bratislave. Veľa sa pýtala aj na Paríž a vymenovala mu množstvo pozoruhodných miest, ktoré videla na fotografiách v knihe, ktorú jej požičala Pavla. -„V Paríži sú tieto veľké pamiatky: Notre Dame, Sacré – Coeur, Eiffelova veže, Víťazný oblúk, múzeum Louvre, múzeum d´Orsay, Sorbona, Moulin – Rouge.“ Z tašky, ktorú mal náš obyvateľ z Val d´Oise položenú vedľa seba, vytiahol disketu a plagát, ktorý si zadovážil pred dvoma dňami. -„Bojnica, to je pre teba.“ Pomohol jej rozlúštiť venovanie, ktoré bolo napísané drobným písmom na obale nahrávky. Potom rozložil veľkú fotku Mireille Mathieu a už nemusel pomáhať pri čítaní venovania. -„Pre Bojnicu, tvoja priateľka Mireille.“ Niekoľkokrát si to prečítala. Malá si nedokázala ani pomyslieť, že taká dáma, ktorá ju vôbec nepoznala, jej venovala toľkú náklonnosť. -„Madame Mireille je veľmi milá. Louis, pomôžeš mi napísať pre ňu pohľadnicu?“ Šťastný úsmev, ktorý sa objavil na tvári malej Slovenky , bol pre nášho mladíka tým najväčším poďakovaním. -„Aká je krásna! Obdivujem jej účes. Ak mi to mama dovolí, aj ja budem mať taký.“ Veronika súhlasne prikývla, položila ruku na rameno Louisa s pocitom, že radosť jej dievčaťa je aj jej radosťou. Autokar ich všetkých troch vyložil pred domom. Louis vynášal batožinu. Pred vstupom do dverí svojho bytu, Bojnica mu pri pozdrave „Au revoir“, poslala vzdušný bozk so slovami: „Dovidenia zajtra na hodine francúzštiny.“ Aby sa Bojnica upokojila, určite nezabudol na schôdzku, pretože by si nedovolil odriecť si tú vzácnu chvíľu v blízkosti čoraz úchvatnejšieho dievčaťa. - 21. kapitola - Louis bol natešený, že sa nachádza na ceste k obchodnej akadémii a že znovu uvidí všetkých svojich žiakov. Úzkosť, ktorú pociťoval na začiatku predchádzajúcich dvoch štvrťrokov , ho v treťom opustila. Počas veľkonočných prázdnin poveril skupiny študentov, aby si vybrali témy, ktoré chcú preberať v posledných troch mesiacoch a pripravovali si aj scénky, v ktorých by sa predstavili na podujatiach na záver školského roka. Louis si dobre uvedomoval, v čom spočíva jeho pomoc, jednoznačne v opravovaní dialógov, ktoré si sami zostavili. Aby ich ešte viac motivoval, navrhol Elene odmeniť najlepšie scénky; porota by bola zložená zo žiakov iných skupín. Elena bola nadšená Louisovým projektom a zverila mu celú organizáciu. Náš mládenec z Val d´Oise požiadal Teréziu a Pavlu, aby mu robili asistentky. V študijnej a zároveň uvoľnenej atmosfére plynulo posledných dvanásť týždňov, ktorými sa končila Louisova zmluva jazykového lektora. Keď veľmi oceňovali jeho pedagogický prístup, vyhlásil podobne ako v decembri, že zásluhu na tom majú aj usilovní žiaci, ktorí dosiahli dobré výsledky a on osobne je rád, že splnil ich očakávania. V nadchádzajúcom školskom roku by asi štyridsať žiakov chcelo pokračovať v škole v štúdiu francúzskeho jazyka. Ján si začal robiť starosti, pretože nedisponoval dostatočnými materiálnymi prostriedkami, aby mohol splniť túto požiadavku. Riaditelia okolitých obcí, zaujatí skúsenosťami z krupinskej školy pozývali Jána a profesorov francúzštiny, aby sa oboznámili s činnosťou jazykového lektora. Louis bol tiež pozývaný na tieto stretnutia, ale upozornil Jána s troškou smútku, že budúci školský rok tu už nebude a že teda nebude asistovať na pedagogických stretnutiach, kde sa plánujú aktivity, ktoré sa ho už nebudú dotýkať. Riaditeľ chápal dôvody jeho odmietnutia a nesnažil sa zmeniť jeho názor, najmä potom, čo Elena a Miriam informovali svojich kolegov o obsahu rokovaní s Louisom, v prítomnosti jeho žiakov. Zamestnanci obchodnej akadémie počas týchto stretnutí zdôrazňovali oddanosť, ktorú prejavil náš Francúz voči ostatným pedagogickým pracovníkom. Francúzske veľvyslanectvo v Bratislave obdržalo v júni množstvo listov, v ktorých bola požiadavka o vytvorenie miest pre učiteľov, ktorí by pôsobili na strednom Slovensku. Ján sa rovnako pokúsil získať výnimku o predĺženie zmluvy, aj keď o tom nehovoril s Louisom pred odchodom, ale márne , pretože francúzske úrady nemohli legálne uspokojiť túto požiadavku. Aby získal Louisa, museli by ho menovať do nejakej funkcie na Slovensku; toto by spôsobilo nesmierne problémy. V tom istom čase Louis každodenne venoval hodinu Bojnici a rozprával sa s ňou na témy, ktoré boli blízke jej veku. Overil si, že niektoré francúzske slovíčka, ktoré ju učil, zodpovedali slovenským výrazom a ich význam poznala z materinského jazyka. Pri každom stretnutí vždy niečím prekvapila svojho učiteľa, najmä keď si vymenili úlohy a Bojnica opravovala chyby, ktorých sa dopustil, keď sa k nej prihovoril v slovenčine. V máji požiadal Elenu a Luciu, aby ho sprevádzali k Veronike, aby mohli spoločne prediskutovať ďalšie štúdium francúzštiny jeho malej priateľky. Tento rozhovor bol bez účasti Bojnice, ktorá si nevedela predstaviť, že by niekto iný, ako jej Francúz, mohol s ňou komunikovať v tomto jazyku. Elena navrhla svojej dcére, sotva staršej od Louisa, aby nahradila mladíka pri vyučovaní mladej Slovenky. Lucia prijala túto výzvu. V nasledujúcich týždňoch sa zúčastňovala stretnutí, ktoré mal náš Montmorenčan s Bojnicou. Prirodzene, celá konverzácia prebiehala po francúzsky. Navyše, občas sa Veronika dohodla, aby doručila úlohy Elene a Lucii. Lucia sa snažila držať dieťa trochu v ústraní, aby sa mohlo rozprávať jedine s ňou. Po niekoľkých stretnutiach Bojnica odpovedala čoraz častejšie a čoraz dlhšie na otázky Eleninej dcéry. Jedného dňa Malá začala z vlastnej iniciatívy rozhovor s mladou ženou a stalo sa jej to zvykom pri spoločne strávených chvíľach. Najvyšším víťazstvom bolo, keď jej Bojnica zahlásila: „Lucia, som rada, keď sa so mnou rozprávaš po francúzsky.“ Louis bol teraz spokojný. Niekto, bez problémov, sa bude starať o jeho malú chránenkyňu. Vráti sa do Montmorency s pocitom, že Bojnica je v dobrých rukách. Teraz len dúfa, že bude mať príležitosť prísť do Francúzska, keď bude vo veku, že bude môcť sama cestovať a že jedného dňa bude môcť využiť v bežnej každodennej komunikácii svoje mimoriadne jazykové vedomosti. - 22. kapitola – V ubiehajúcom treťom štvrťroku mal Louis menej školských povinností. Večerný a voľný čas od pondelka do piatku mu úplne stačil na opravu scénok, ktoré si jeho žiaci pripravili vo francúzštine. Soboty a nedele venoval návštevám krupinského regiónu a celého Hontu. Hoci bol na Slovensku už deväť mesiacov, nemal príležitosť spoznávať okolie mesta ani do vzdialenosti päťdesiatich kilometrov. Niektorí žiaci sa snažili spolu s pozvaním na obed ukázať mu aj turistické zaujímavosti svojho kraja. Asi desať kilometrov od jeho bydliska ho Mária Varinská a Zuzana Čiaková zaviedli do hradu Bzovík (starý opevnený kláštor) a do malej jaskyne Panny Márie. V blízkosti kostola Louis upriamil pozornosť na pamätník mŕtvym, ktorého skupinové súsošie vynášalo nad seba sochu vojaka padlého v prvej svetovej vojne v náručí anjela. Srdce mu stislo pri pomyslení, že niektorý z týchto slovenských mužov, ktorých meno je vyryté do mramoru, možno bojoval aj v bitke pri Verdune alebo Chemin des Dames v minulom storočí. S dojatím myslel na všetkých mužov bojujúcich na svojej strane, ktorých sa snažila postaviť proti sebe politika európskych krajín v rokoch 1914 – 1918. O niekoľko dní ho Elena a Lucia zaviezli do malebnej dediny Sebechleby. Jazdili po úzkych cestičkách, ktoré lemovali malé domčeky s pivnicami. Tieto priestory s klenutým plafónom, slúžili na uskladnenie sudov generáciám vinohradníkov. Dvaja z nich pozvali našu trojicu ochutnať víno a obdarili Francúza fľašou vína najlepšej sorty. Elena sa rozhodla ukázať Louisovi aj bohatstvo termálnych prameňov. Zaviedla ho do Dudiniec, neďaleko od maďarských hraníc a do kúpeľov Sliač, neďaleko Zvolena. Cestou na Sliač sa zastavili v Hronseku, kde obdivovali drevený kostolík. V tejto malej obci, 12 km od Banskej Bystrice, bol Louis nadšený tým, že taká malá stavba môže prijať až 1100 osôb a že jej zvonica cibuľového tvaru je postavená mimo chrámovej lode. Louis zatúžil uvidieť aj iné takéto kostoly, ktoré patria k originálnym umeleckým hodnotám na Slovensku. Pretože 8. marec pripadol na utorok, Louis strávil nasledujúce štyri dni vo Vysokých Tatrách, aby uvidel, tentoraz bez mraku, prírodu, ktorú objavoval v decembri. Schádzajúc úzkymi cestičkami zo Skalnatého Plesa do Tatranskej Lomnice, uchvátili ho bohaté a prudké toky vodopádov, valiace sa z výšok Lomnického štítu. Tak blízko takýchto úchvatných kaskád sa doteraz ešte nikdy neocitol. Ich dojemný zvuk, takmer neznesiteľný, ktorý otriasal malými spojovacími mostami, v ňom prebudil pocit pokory pred prírodou pripravenou pohltiť ho v prípade nepozornosti. Posledné júnové týždne venoval prehliadke miest na strednom Slovensku, ktoré zabezpečovali ekonomický rozvoj tohto kraja, najmä v 13. – 18. storočí, vďaka baniam na meď, striebro a zlato. Rozvoj obchodu miest Banská Štiavnica, Banská Bystrica alebo Kremnica ovplyvnil aj európske spoločenstvo. Louis sa zaujímal o historické srdce týchto miest, ktoré podľa niektorých, patrí do svetového dedičstva UNESCO. Navštívil starý a nový zámok v Banskej Štiavnici, múzeum vinohradníctva a medailérstva, ako aj hradný kostol v Kremnici. S pôžitkom vychutnával všetko, čo mu jeho slovenskí priatelia ukazovali v tomto slnečnom jasnom počasí, ktoré vymaľovalo krajinu do krásy, ktorá sa navždy usadila v jeho duši. Štyri kilometre severne od Kremnice sa prešiel uličkami obce Kremnické Bane, ktorá je oficiálne považovaná za geografický stred Európy. Spútaný týmto symbolom, pobavila ho myšlienka, že sa nachádza v rovnakej vzdialenosti od brehov Atlantiku a masívu pohoria Ural, pretože mal rád vyrovnanosť vo všetkých veciach. Po každom výlete, keď sa vrátil do svojej garsónky, zapísal si všetko do svojej knihy spomienok, ktorej kópie venuje svojim blízkym priateľom. To, ako bol prijatý už v deň svojho príchodu, ho ubezpečilo o tom, že pravidelné písomné záznamy majú pre neho význam. Ocení to najmä, keď opustí Krupinu, počas blížiaceho sa augusta, aby vo vzdialenosti takmer 1500 kilometrov od tohto mesta spomínal na ľudí, ktorí ho považovali za priateľa. Snažil sa veľmi nemyslieť na čas odchodu. Samozrejme, že sa teší na návrat do Francúzska, ale bude zároveň veľmi smutný, keď bude opúšťať Slovensko, ktoré sa mu tak trochu stalo druhou vlasťou. - 23. kapitola - Týždeň pred skončením posledného štvrťroka mali žiaci skúšanie už za sebou a tak bez prestania chodili za Louisom, aby si opakovali texty scénok, niekedy aj 8-9 hodín denne. Chceli sa odvďačiť svojmu francúzskemu učiteľovi kvalitným vystúpením v krupinskej kinosále. Pozornosť venovali aj scéne, aby publikum, z väčšej časti nefrankofónne, mohlo oceniť kvalitu ich vystúpenia. Louis bol milo prekvapený nápaditosťou svojich žiakov, ktorú vkladali do komických situácií každodenného života. Všetky scénky nemohli byť zahraté lepšie, ako ich predviedli žiaci počas tohto slávnostného večera, ktorý oficiálne uzatváral školský rok na obchodnej akadémii. Niektorí žiaci, ktorí nemali príležitosť vystupovať v scénkach, sa postarali o výzdobu slávnostnej sály, nosili tam stoličky a stoly, zdobili ju, pomáhali technikom pri projekcii a ozvučení. Iní zhotovovali knižočky s programom a posledná skupina sa pripravovala na prijatie pozvaných hostí ( rodičov, predstaviteľov mesta Krupina...). Po skončení vystúpenia a pred začiatkom zábavy, nastala pre Louisa chvíľa prekvapenia, ktorú každý utajoval. Zopár jeho žiakov sa objavilo na scéne s baretkami na hlave a s bagetou pod pazuchou. Začali spievať „Marseillaisu“; všetci prítomní vstali a pozerali sa na nášho Francúza, na ktorého svietil reflektor. Po skončení hymny sprevádzal Louisa na scénu výbuch potlesku, kam ho pozvali Ján a Elena. Riaditeľ začal rečniť. Pred celou obchodnou akadémiou sa mu poďakoval za prácu, ktorú vykonal v prospech žiakov. Pocity, ktorými bolo zaplavené srdce nášho Francúza, mu bránili odpovedať na tieto priateľské slová. Terézia a Pavla mu odovzdali knihu v čiernom koženom obale, do ktorej všetci žiaci napísali po francúzsky svoje osobné venovania, jedno dojemnejšie od druhého. Louis práve objímal obe dievčatá, keď tóny huslí spočiatku vzdialené, po chvíli zreteľnejšie, zazneli spoza opony, ktorá rozdeľovala javisko na dve časti. Nepotreboval čakať na roztvorenie veľkého červeného zamatu, aby spoznal, že Bojnica interpretujúca melódiu „Čas kvetov“, je tu, oblečená do kroja, ktorý tak veľmi obdivoval. Náš Montmorenčan nehybný ako socha, počúval zbožne vystúpenie svojej najmladšej žiačky. Pavla otvorila „Zlatú knihu“ na poslednej strane, postavila sa pred Louisa, aby si mohol prečítať venovanie: „Louis, môj milý profesor. Ďakujem, že si ma naučil jazyk tvojej krajiny. Vždy budem pociťovať radosť, keď ním budem hovoriť, neskôr aj písať, lebo budem myslieť na teba. Slovensko ťa miluje, tak ako ty miluješ Slovensko. Navždy, tvoja priateľka. Bojnica.“ Aby ukryl slzy, ktoré sa mu objavili na tvári, a ktoré sa vďaka reflektorom premenili na perly, Louis sa dotkol prstami očí. Pavla zatvorila knihu, keď Bojnica prišla na úroveň mladíka. Zatiaľ, čo predvádzala majstrovskú skladbu, spomínal na deň, keď sa s ňou zoznámil, keď zaspala v jeho posteli a tiež na to, ako ubiehala jeho cesta od konca leta. V tejto chvíli mohol iba potvrdiť, že jeho duša objavila „najkrajšiu jar“, ktorú prežil na Slovensku. Nič nebolo pre neho sladšie, ako si môcť pripomenúť priebeh svojej náklonnosti k Bojnici, keď ju počul hrať na husle. Keď mladá umelkyňa skončila, zdvihol ju do výšky a obdaril ju bozkom na každé líce. Chránil malého anjelika, zaveseného na jej krku vo svojich rukách, po celý čas ako obecenstvo tlieskalo dieťaťu. Potom ju opäť postavil na nohy a povedal jej tak ,aby to všetci počuli: „A teraz Bojnica, zahráš ešte raz melódiu: Čas kvetov“. Vysloviac túto požiadavku, ktorá prekvapila organizátorov večera, pretože to nebolo v programe, Louis vybral z vrecka hárok papiera. To bolo jeho prekvapením. Povedal: „Milé obecenstvo, využijem svoju prítomnosť na javisku a ponúkam vám môj darček, túto pieseň.“ Požiadal Miriam, aby prekladala text pre tých, čo nerozumejú francúzsky a vysvetlil svojej malej huslistke, ktorá mala doprevádzať pri speve, aby nič nemenila pri hraní. Pokúsil sa prispôsobiť rytmu, ktorý udalo dievča pri svojom druhom vystúpení v ten večer. - 24. kapitola - „Nádherný národ v srdci Európy na brehu Dunaja, Očaruješ ma .Gerlach vo Vysokých Tatrách, mi odhaľuje úsmev svojej duše. Milučké Slovensko, milujem ťa nadovšetko, tvoj milý ľud si získal moje srdce. Od Holíča po Humenné, si ma nadchlo krásou. Nezabudnem na teba, ani po čase. Večer v Tatranskej Lomnici, v magickom prostredí koliby, Cigánska kapela hrala krásne melódie: Spev tvojich Hlasov. Rozkošné Slovensko, budem ťa milovať po celý život. Tvoj vznešený folklór kolíše moje srdce, Od Trenčína po Košice, dodávaš mi chuť do spevu a po celý čas o tebe snívam. Spomienky na túto peknú krajinu, vlasť Milana Štefánika Vynášajú môj život do oblakov a inšpirujú ma k romantickým snom. Prekrásne Slovensko, milujem ťa navždy .Tvoj prekrásny folklór je prameňom môjho šťastia Od Holíča po Humenné dodávaš mi chuť do spevu a snívam stále o dňoch, ktoré som tam prežil. Rozkošné Slovensko, budem ťa milovať po celý život. Tvoj láskavý ľud nešetrí dobrou náladou. Od Trenčína po Košice si ma nadchlo krásou . Ani po čase na teba nikdy nezabudnem. Čarovné Slovensko: Perla Veľkej Moravy, som do teba zaľúbený. Táto nepredvídaná situácia nepriviedla Bojnicu do rozpakov. Veľký hudobný talent jej umožnil sprevádzať svojho učiteľa francúzštiny bez ťažkostí. Keď ukončili svoj duet, Malá ho chytila za ruku a vyzvala ho, aby pozdravil publikum, ktoré povstalo. Po prvýkrát hrala na husle ako doprovod spevákovi. Najmenej počas piatich minút trval „standing ovation“. Bojnica mala dosť času uvedomiť si, že spolu so svojim partnerom dosiahli vrchol šťastia. Žiarivý úsmev dieťaťa nahradil v Louisovom srdci skrytý smútok, ktorý sa usadil v jeho mysli pri myšlienke, že už viac neuvidí v čase, ktorý mu zostáva, toľko ľudí prítomných v sále. Tento úchvatný večierok, nezabudnuteľné chvíle pre všetkých, nemohli lepšie vystihnúť, že priateľstvo medzi Slovákmi a jedným Francúzom môže byť vznešené, obdivuhodné a veľké, hoci sa médiá snažia rozdeľovať ľudí. - 25. kapitola - V priebehu júla Louis navštívil obchodnú akadémiu iba v niektoré dopoludnia, pretože si musel vybavovať administratívne záležitosti týkajúce sa jeho civilnej služby, ktorá sa mu končila. Legálne mohol zostať v Krupine k dispozícii slovenskému školstvu až do konca mesiaca, jeho misia trvala 52 týždňov ako u všetkých francúzskych chlapcov. Ján zariadil, aby jeho povinnosti zostali v teoretickej rovine a ponechal mu voľnosť po celý čas. Zostalo mu už len zabezpečiť svoj odchod do Francúzska stanovený na 31. júla a všetko ostatné už mal zariadené. Elena a Ján odprevadili Louisa až do Viedne, odkiaľ mal priamy vlak do Paríža, čím sa vyhol prestupovaniu v Bratislave a v hlavnom meste Rakúska. Náš Montmorenčan využil tieto „predčasné prázdniny“ na dlhé prechádzky po okolitom vidieku. Hoci nebol veľkým športovcom, nikdy sa netváril mrzuto pri chodení už od mladého veku a považoval za nutnosť dostať sa do formy, po čase, ktorý trávil prípravami hodín sediac za písacím stolom. Plnými dúškami vdychoval vzduch regiónu Hont, ktorý nebol ešte doteraz znečistený. Bojnica sa tiež chystala na prázdniny od 20. júla k starej mame do Liešťan neďaleko Bojníc. Z balkóna bytu videla Louisa, keď odchádzal na každodenné prechádzky. Bola šťastná, keď sa popoludní vracal a dával jej hodiny konverzácie. Nanešťastie sa Louis jedného dňa nevrátil načas. Bojnica bola smutná, pretože si myslela, že sa mu niečo stalo. Po návrate rýchlo išiel za Veronikou, kde našiel malú v slzách a jej mamu v takom istom stave. Chytil ich do náručia, aby ich upokojil. Prítomnosť mladého muža vyvolala úsmev na tvári obidvoch jeho susediek. Aby predĺžil šťastné chvíle opätovného stretnutia, pozval ich do reštaurácie. Obliekli sa do najkrajších šiat. Louis bol dojatý z toho, že Bojnica a Veronika si robili o neho starosti. Navrhol Malej, aby ho odteraz sprevádzala na výletoch, až kým neodíde do Liešťan. Bojnica bola hrdá na to, že sprevádzala oddaného ctiteľa. Keď na ulici stretávali známych, priblížila sa „k svojmu starému francúzskemu priateľovi“ , uchopila ho za ruku a predstavovala ho ľuďom spôsobom, v ktorom bolo cítiť jej náklonnosť k nemu. Veronika bola prekvapená, že jej dcéra je schopná toľkého chodenia. Malá absolvovala v spoločnosti nášho Francúza horské chodníčky až po Vartovku na konci Tanistraváru, odtiaľ mali výhľad do vzdialenosti 60 kilometrov na západ do údolia Hrona a na mesto, ktoré tak srdečne prijalo nášho učiteľa. Hodiny francúzštiny, ktoré jej neprestajne dával, prebiehali teraz počas ich spoločných prechádzok, uprostred prírody alebo niektorej obce, na čistinke alebo v hlbokom lese. Keď našli miesto, kde sa mohli usadiť, Louis vybral list papiera. Na ňom sa jej snažil vysvetliť gramatické pravidlá viet, ťažko pochopiteľné pre dievča v jej veku, ktoré sa vlúdili do konverzácie v tomto idylickom prostredí. Pred niekoľkými týždňami Louis požiadal rodičov, aby mu obstarali romány George Sandovej vo vreckovom vydaní. Obával sa, že jej ich nestihne darovať pred odchodom zo Slovenska. V predvečer 14. júla, keď dostal balík, sa mu uľavilo. Zaviedol Malú na miesto, ktoré mu pripomínalo krajinu Vallée Noire na juhu Bercy. Na brehu jazera obklopenom vysokými stromami jej podal balíček so slovami: „Bojnica, chcel by som ti darovať jeden z najkrajších klenotov francúzskej literatúry: Vidiecke romány od madame George Sandovej.“ Dievča otváralo balík veľmi opatrne a čítalo názvy diel: „Diablov močiar“..., „František Najdúch“..., „Malá Fadetka“..., „Majstri Gajdoši“..., „Mlynár d´Angibaultt“... . Jej oči, ktoré uchvátili aj kresby na obale kníh, skúmali všetky detaily. Ako prejav vďaky zvolala krištáľovo jasným hlasom: „Louis, mám ťa rada!“ Od tohto dňa hodina začínala krátkym obsahom , asi na pätnásť riadkov, o každom z týchto románov. Neprešiel ani jeden deň bez toho, aby Louis nerozprával Bojnici o „Dobrej dáme z Nohantu“, ktorú maličká začala obdivovať stále viac a viac. Elena a Lucia ich pozvali pozrieť si videofilm nakrútený podľa uvedených kníh. Náš Montmorenčan uznal, že tieto filmy umožnia Bojnici pochopiť príbehy bez toho, aby sa trápila lúštením ťažkých textov najmä pre dievča, ktoré sa učí francúzsky iba niekoľko mesiacov. Mala ešte čas, aby túto literatúru zaradila do svojho čítania sama alebo s Luciou, ak bude schopná vynaložiť toľko úsilia. Mala však veľkú snahu, aby mohla vyrozprávať vlastnými slovami hlavné peripetie počas spoločne strávených večerov. Zaujímala sa o všetko, čo sa týkalo folklóru kraja Bercy: o ženské kroje, o tance, hudobné nástroje. Gajdy a lutna sa stali predmetom jej mimoriadneho záujmu. Počas prechádzok Louis chodieval pomaly, aby Bojnica s ním hovorila, keď sa jej zachcelo. A ona to využívala. Rozprávali sa o všetkom: čo obdivujú, o svojom minulom, súčasnom i budúcom živote. Jediná osoba, o ktorej nikdy nehovorila bol jej otec. Niekedy, hoci si to neuvedomila , sa o ňom v rozhovore zmienila a zvolala: „Otec!“ Náš Francúz si dával pozor, aby jej ho nepripomínal. Uspokojil sa s jej nežným detským úsmevom. Nikdy sa jej neodvážil priznať, že má rád dievčatko, ktoré je také ,aké je , aby u nej nevyvolal traumu spojenú so smrťou jej otca. Bojnica bola krásna, pôvabná, spoločenská, citovo založená a mimoriadne inteligentná. Keby mala o šestnásť rokov viac a bola mladou ženou, určite by ju požiadal o ruku. Ich osudy viedli iným smerom, ale počas rozhovorov spoznali, že ich spája večné priateľstvo, ktoré poznačí život každého z nich. Každý večer Bojnica vyrozprávala všetky podrobnosti z dňa, ktorý prežila s Louisom. Občas ho poprosila, aby išiel s nimi, aby sa mohli spolu odfotiť na nejakom peknom mieste. Veronika váhala, či má ísť, pretože nechcela prežívať chvíle, ktoré by jej pripomínali odchod tohto stále sympatickejšieho muža. Vo svojich 32 rokoch sa mohla opäť zaľúbiť ,a preto váhala prezradiť city k tomuto chlapcovi, pre ktorého sa Slovensko stalo iba miestom, kde prežil rok svojich služobných povinností. Napokon, nebola si istá, či náklonnosť, ktorú Bojnica prejavuje voči Louisovi , ju oprávňuje v očiach maličkej milovať nášho Francúza ako žena, ktorá chce dúfať v jeho lásku. Sľúbila predsa svojmu zosnulému manželovi, že nebude pomýšľať na zmenu svojho života, pokiaľ Bojnica nebude dospelá. Toto boli dôvody, ktoré matku prinútili zriecť sa všetkých citových vzplanutí, ktoré jej život prinášal a nemyslieť na svoje šťastie. Dva týždne pred Louisovým odchodom zo Slovenska sa Bojnica snažila stráviť s ním čo najviac času, aby jej ostalo čo najviac spomienok. Večer ,18. júla po večeri, oznámila mladému mužovi: „Zajtra, môj veľký priateľ sa nepôjdeme prechádzať. Spolu s mamou ti pomôžeme pobaliť sa. Pozajtra ťa odvezieme k starkej Vladimíre do Liešťan. Pozývame ťa tam prežiť čas, až kým neodcestuješ do Francúzska. Elena a Ján ťa prídu navštíviť. - 26. kapitola - Louis bol užasnutý z Bojnicinej správy. Pochopiteľne, že tento návrh neodmietol. Elena a Ján sa postarali o to, aby ho ospravedlnili u slovenských priateľov, ktorí ho pozvali k sebe v posledných desiatich dňoch pred odchodom. Jeho hlavnou starosťou bolo snažiť sa, aby jeho odchod bol čo najmenej smutný pre maličkú. Dobre si uvedomoval, že by spôsobil žiaľ u tohto sotva osemročného dievčatka v posledné dni, keby s ňou nešiel. To, že prijal pozvanie k Vladimíre, bolo posledným darčekom pre jeho malú priateľku s veľkým srdcom. Pre všetkých troch prišiel taxík. Keď opúšťali Krupinu, slzy sa objavili na Louisovej tvári, ktoré si vôbec neuvedomoval. Bojnica sa zdvihla zo zadného sedadla a utierala ľanovou vreckovkou chlapcove oči a so súcitom pohladkala jeho ešte vlhké líca. Hneď na to vyslovila tieto slová: „Budem ochraňovať v mojej vreckovke bolesť, ktorá ťa sprevádzala pri odchode z môjho rodného mesta.“ Veronika a jej dcéra pochopili, že dnes musia byť silné. Najviac im v tejto chvíli bolo ľúto, že odchádza ich priateľ Louis, ktorý oživil toto mesto, kde Veronika žila, odkedy sa vydala, teda 12 rokov. Louis sa snažil byť veselý. Podstatné bolo, že bol obklopený dvoma osobami, ktoré stelesňovali najviac slovenský národ a vďaka ktorým dni, týždne, mesiace, roky hovorí o „svojej druhej vlasti“ a chce naďalej o nej počúvať. Zanôtil si s Malou piesne: „Si Paris était en Provence“ a „Aux Champs Elysées“. V tejto atmosfére sa kilometre rýchlo míňali a prišli do Liešťan bez toho, že by si všímali značky na ceste, ktoré Bojnici ukazovali, koľko času im zostáva do cieľa ich cesty. Vladimíra zabezpečila všetko tak, aby Louis bol prijatý ako vzácna návšteva. Príchod svojich troch hostí očakávala vyobliekaná v kroji, ktorý v slávnostné dni krášli 50-60 ročné ženy už celé generácie. Čižmy antracitovej farby, dlhá biela plisovaná sukňa ozdobená kytičkami kvetov, na nej čierna zásterka olemovaná bielou krajkovou stužkou so špicatým zakončením. Červený kabátik, ktorého rukávy zdobila zelená krajka v tvare krížikov, mal ten istý geometrický vzor aj na okraji a napokon farebné stužky, ktoré zvýrazňovali čierny živôtik s nazberaným golierom. Keď prišiel taxík, niekoľko minút postávala pri vchode domu s múrmi vybielenými vápnom, na ktorom pod slamenou strechou sa nachádzal balkón zdobený dreveným vyrezávaným zábradlím, ktoré znázorňovalo obrazy zo slovenských legiend. Vladimíra uviedla hostí do jedálne, ktorá bola zariadená v duchu alsaských fariem. Starká, ktorá nepoznala ani jedno francúzske slovíčko, prijala Louisa ako svojho znovu nájdeného syna. Pretože hovorila nárečím, Louis mal problémy s pochopením všetkých tých milých viet, ktoré mu adresovala. Ale to nebolo podstatné; výraz v jej tvári a sem tam aj slová, ktorým porozumel, mu postačili na to, aby nadviazal priateľské kontakty, ktoré trvali počas celého pobytu. Želala si, aby sa Bojnica v jej prítomnosti rozprávala s Louisom po francúzsky. Vladimíra nespúšťala svoju vnučku z očí, pretože tieto chvíle považovala za zázračné. Niekoľkokrát sa otočila k soške Panny Márie, aby sa jej poďakovala za schopnosť, ktorú Nebo darovalo Bojnici, učiť sa tento cudzí jazyk. Stará mama porozprávala všetko o rodokmeni ich rodiny. Všetky slovenské etniká odovzdali trošku zo svojej krvi Bojnici po celé generácie, medzi nimi aj Rusíni a Cigáni. Malá sa mohla pýšiť tým, že predstavuje všetky zložky slovenského národa. Mesto Bojnice sa nachádzalo 2 kilometre od dediny, a preto sa nemožno čudovať, že Vladimíra požiadala Veroniku, aby pomenovala maličkú menom Bojnica, aby si uctili geografický pôvod svojej rodiny. Veľmi silným zážitkom počas pobytu u starej mamy bola návšteva Bojnického zámku. Týčil sa na výbežku, ktorý vyčnieval nad údolím rieky Nitra a pripomínal strážcu mesta, ktoré ležalo pod ním. Pri pohľade na siluetu troch veľkých veží v tvare kužeľa ,ktoré ohraničovali hlavnú stavbu, Louis mal dojem, že obdivuje zámok Pierrefonds v departmente Oise. Hradby, ktorými bol obklopený, mu pripomínali hradby okolo pápežského paláca v Avignone. Aj keď sa na stavbe vystriedali rôzne architektonické štýly, pôsobila celistvo. Dojem pevnosti a zároveň renesančnej stavby nenarúšal jej harmóniu. Pred očami nášho Francúza sa nečakane zjavila ligotavá strecha nad kaplnkou v burgundskom štýle. Ihneď si spomenul na podobnú v Hospices de Beaune v departmente Côte d´Or. Louis bol obdivovateľom romantizmu, ktorý vyžaroval z exteriérov tohto zámku a vôbec nebol prekvapený, že ho Bojnica priviedla práve sem. Zámok bol rozprávkovo vyzdobený. Každú chvíľu ste mohli očakávať, že sa vám zjaví princezná, ktorá je symbolom večného šťastia. Prehliadka jednotlivých komnát potvrdila jeho očakávania. Bola zámienkou k snívaniu a k návratu do detstva, ktoré si každý uchováva po celý život. Louis pobudol dlho v kaplnke z pozdnej gotiky a ešte dlhšie v miestnosti nazvanej „Zlatý salón.“ Objavil tu krásu, s akou sa ešte nikde nestretol. Kazetový strop bol mimoriadne nádherný. Po celej ploche rozdelenej na menšie políčka bol vyzdobený zlatými listami, ktoré žiarili v slnečných lúčoch , ktoré dopadali cez sklenú fasádu. Bohatstvo tejto výzdoby bolo znásobené vycibrenými detailmi. Bojnica bola veľmi šťastná, keď uvidela nadšenie v Louisovom pohľade po návšteve zámku, z čoho mala príjemný pocit. Keď sa vracali do centra mesta až ku kostolu na druhom konci ulice, sa niekoľkokrát vyfotili v parku. Louis sa postavil na múrik na okraji cesty a Bojnica si stala vedľa neho. Keď Veronika vybrala svoj fotoaparát, chytil Maličkú okolo pása a ona si oprela hlávku o jeho plece. Vladimíra urobila tiež zábery našej trojice sediacej na lavičke. Veronika a Bojnica chytili Louisa okolo krku a každá mu vtisla bozk na líce. Po návrate do Liešťan požiadal náš Montmorečan Vladimíru, aby sa obliekla do kroja, pretože si tieto prekrásne okamihy chcel kvôli spomienke aj nafilmovať. Desať dní u starej mamy sa minuli ako blesk. V posledný deň Louisovho pobytu na Slovensku im prišiel zahrať na fujare sused oblečený v pôvodnom slovenskom pastierskom kroji (biela ľanová košeľa zdobená na golieri, rukávy vyšité červenou nitkou).Tóny vychádzajúce z tohto 1,40 až 2 metre dlhého nástroja, ktorý bol vyrobený z bazového dreva a ozdobený drevorezbou, zapadali do tejto pochmúrnej atmosféry pred odchodom. Po olovrante sa Bojnica, Veronika a Louis stretli v obývačke a usadili sa na gauči. Malá bola oblečená v kroji, ktorý Vladimíra ušila Veronike, keď mala sotva viac rokov ako Bojnica. Šaty kráľovskej modrej farby ozdobené striebornými gombičkami dopĺňal živôtik , spod ktorého vychádzali široké rukávy olemované podobne ako aj golier bielou krajkou na okraji. Čepiec vyrobený z tej istej krajky zdobil hlávku Malej, ktorú starká trošku primaľovala, aby vynikla jej matná pokožka a bystré anjelské oči. Veronika, ktorá neočakávala, že sa jej oživia spomienky spred 25 rokov, potlačila výkrik ,ale neubránila sa vzlykom. Chytila Vladimíru za ruku, lebo v tejto chvíli iba ona pochopila nostalgiu, ktorá sa jej vybavila. Bojnica priniesla balík veľkosti krabice od topánok. Položila ho Louisovi na kolená a celkom jednoducho povedala: “To je pre Teba.“ Opatrne ho otvoril a vybral z neho krojovanú bábiku. Kroj, do ktorého bola odetá táto „slečna“, ktorú držal v rukách tak opatrne ako bábätko, bol v červenej a bielej farbe. Čepiec, výšivky a stužky dodávali mu eleganciu a šarm typický pre slovenské ženy. Louis preniesol pohľad z bábiky na Bojnicu a konštatoval : „Neviem, ktorá z vás dvoch je krajšia ?...Ťažko povedať! Vladimíra, Veronika !Čo na to poviete ?“Vzápätí dodal :“Nie ,nemôžem sa rozhodnúť .Obe sú veľmi pekné. Našiel som pre ňu aj meno. Bude sa volať ako moja najlepšia priateľka: Bojnica.“ Aby nepokrčil šaty Malej, pobozkal jej ruku z vďaky za radosť, ktorú mu spôsobila. Elena a Ján prišli okolo šiestej ako boli dohodnutí, aby s ním strávili posledný večer. Bojnica privítala hostí z Krupiny a odišla do svojej izby. Zostala tam po celý čas, kým Ján nakladal batožinu do svojho auta. Aby sa lúčenie nepreťahovalo. Elena navrhla odísť čo najskôr. Veronika odprevadila Louisa k Bojnici a nechala ho chvíľu s malou. Potichu podišiel k stolíku, kde Bojnica kreslila obrázok ,na ktorom bol mladý muž, podobný obrázok ako ten, ktorý mu darovala pri príchode. Akurát zmenila smer vlaku a na tvár dievčaťa namaľovala veľké slzy. Louis ju nechal dokončiť kresbu, potom sa k nej nahol a položil si ruky na jej plecia. S neurčitým pohľadom na tvári sa otočila, podala mu obrázok a obdarila ho nežným bozkom .Louis nikdy nevidel tak žiariť jej oči, v ktorých sa odrážala celá jej duša. V okamihu mal pocit, že upadá do mdlôb a myslel iba na to mladučké dievča, ktoré je schopné prejaviť veľkú lásku ku chlapcovi, s ktorým ho nespája pokrvné príbuzenstvo. Nikdy nezabudne na to dojemné stretnutie s krásnym slovenským anjelikom. Pred odchodom ju pobozkal a tento bozk spôsobil najkrajší úsmev na tvári Malej, napriek všetkým okolnostiam. Potom sa pobral k dverám, kde ho už čakala Veronika a otočil sa k Malej so slovami: „Dovidenia, moja drahá slovenská víla. Čaro, ktoré si vniesla do môjho života počas tohto roka, ti zaistilo večné miesto v mojom srdci. Nikdy na teba nezabudnem. Keď vyrastieš, príď ma navštíviť do Francúzska. Budem ti písať a budem sa snažiť vrátiť do Krupiny.“ Bojnica zostala vo svojej izbe. Nerozplakala sa hneď, lebo čítala list, ktorý napísal Louis pred odchodom z obavy, že jej nedokáže povedať všetky slová, keď ju bude opúšťať. Stále mala dojem, že sa nachádza v jej blízkosti. Veronika požiadala Vladimíru, aby dozrela na dievča, kým odprevadí svojich troch priateľov a pohladila Louisove líca ešte červené od silného zážitku, ktorý mu pripravila Bojnica. Kým auto cúvalo z dvora, Veronika kráčala popri ňom a pridŕžala sa otvoreného okna. Keď auto zastalo, Louis chytil ženinu ruku a pobozkal ju. Potom si posielali vzdušné bozky, až kým auto nezmizlo za prvou zákrutou - 27.kapitola - Ján a Elena nechali Louisa, aby sa ponoril do svojho smútku. Známky bolesti mu čítali z tváre a súcitili s ním. Posledných dvadsaťštyri hodín aj oni prežívali bolesť z lúčenia. Všetci Slováci, ktorí spoznali nášho Francúza, pocítili pri jeho odchode smútok v srdci, ešte aj predavači v obchodoch, ktorým odovzdal na rozlúčku malé darčeky Aby nenechal svojich priateľov v rozpakoch, obnovil konverzáciu a ešte raz sa im poďakoval za to, že ho sprevádzajú až do Viedne. Keď sa približovali k Bratislave, nálada v aute už bola celkom veselá. Ján prešiel centrom mesta, aby náš mladý muž mohol ešte raz obdivovať všetko to, čo dodáva hlavnému mestu Slovenska osobitný šarm, a potom sa vydal na severozápad smerom na Devín. Menu v reštaurácii, ktorú navštívili, ponúkalo všetky slovenské kulinárske špeciality. Elena poznamenala, že Devín je jednou z obcí západného Slovenska a táto reštaurácia je akýmsi gastronomickým výkladom pre turistov z druhej strany Dunaja – z Rakúska. Pretože náš Francúz si nevedel vybrať z bohatej ponuky, servírka mu navrhla, aby okúsil po troške z každého jedla na jedálnom lístku. V tento posledný večer vychutnával všetky delikatesy slovenskej kuchyne, ktoré spoznal od Krupiny po Bojnice, cez Vysoké Tatry, aj v Komárne. Večer sa skončil v euforickej nálade. Vedúci podniku, ktorému Ján prezradil, že Louis sa po roku civilnej služby na škole vracia do Francúzska, priniesol svojim trom zákazníkom najlepšie vína a likéry. K tomu im pustil slovenské pesničky, ktoré zaznievajú vo sviatočné dni alebo na rozlúčku s dobrým priateľom. Louis omámený alkoholom ,ale aj melódiami, sa dostal do svojej mierne osvetlenej izby hodinu pred polnocou. Ján a Elena ho nechali spať celé dopoludnie, lebo odchod z Viedne bol plánovaný len na druhý deň v podvečer. Po ľahkom olovrante prekročili hranice a úzkou cestou pokračovali do Hainburgu nad Dunajom. Ešte predtým ako Louis nastúpil do auta, zašiel si na breh Dunaja s dvoma nádobkami v rukách, aby do jednej nabral trochu dunajskej vody a do druhej za hrsť slovenskej zeme. Potom sa ešte raz zadíval na krajinu a jej okolie, pokľakol a do vlhkého nánosu piesku napísal: “Ďakujem ti Slovensko za prijatie a tvoju pohostinnosť. Nikdy na teba nezabudnem .“ Neďaleko stojaci asi dvanásťročný chlapec s dievčinou ho pri tom pozorovali. Keď Francúz odišiel, podišli k nápisu a zamysleli sa nad ním. Očami sledovali Jánovo auto, kým ho bolo vidieť a mávali tým smerom. Louis zbadal ich ruky a tiež im zamával. Tieto posledné gestá priateľstva, zmiešané s troškou medu, ale aj horkosti, sa mu vybavovali v mysli na posledných kilometroch územím Slovenska. - 28.kapitola - Vrchy, ktoré sa týčili severne a východne od Bratislavy, sa pomaly strácali z dohľadu. Louis bol zvyknutý každodenne pozerať na pohoria, ktoré lemovali prostredie, v ktorom žil. Nížina, ktorá sa rozprestierala na mierne zvlnenej zemi, sa mu zdala byť napriek viniciam dosť jednotvárna. Neoslovilo ho ani predmestie Viedne. Odmeranosť ho sprevádzala aj v hlavnom meste Rakúska. Bez väčších problémov sa dostali na parkovisko v blízkosti „Wien – Westbahnof“, dve hodiny pred odchodom Orient - Expressu. Louis presvedčil svojich dvoch priateľov, aby nečakali s ním až do príchodu vlaku na nástupišti. Cesta do Krupiny si vyžadovala najmenej päť hodín a ešte k tomu nocou. Ján a Louis sa vzájomne bratsky objali. Elena s nehou pozorovala mladého muža, akoby ju opúšťal syn. Cítili, že si majú ešte veľa čo povedať. Náš Francúz ich odprevadil až ku schodom, ktorými sa dostali do staničnej haly. Nespúšťal ich z očí, až kým sa za nimi nezavreli sklené dvere, ktorými vyšli na veľké námestie, kde stáli električky. Louis využil čas pred odchodom, skôr ako si našiel miesto vo vlaku, aby poslal Bojnici pohľadnicu. Malá bude určite milo prekvapená, pretože jej sľúbil napísať až po návrate do Montmorency. Noc v lôžkovom vagóne Orient - Expressu sa rýchlo minula. Počas štrnásť hodinovej cesty si len matne vybavoval prekrásne zážitky zo svojho pobytu na Slovensku. So svojimi spolucestujúcimi prehodil len niekoľko slov večer, keď sa zoznamovali a na druhý deň ráno, po príchode do Paríža, keď si skladal batožinu. Cestou z Východnej stanice do Montmorency si zvolil stratégiu, ako bude priateľom predstavovať krajinu, z ktorej sa vrátil. Trvalo mu to až dovtedy, kým Florence neotvorila dvere ich bytu, čo znamenalo, že je skutočne doma vo Francúzsku. - 29.kapitola - Pochopiteľne, že Louis dal vedieť svojej mame termín svojho príchodu. Napriek tomu jej neoznámil presný čas príchodu, aby ju neznepokojil v prípade nejakej mimoriadnej udalosti. Nával radosti, ktorú spôsobil matke svojím príchodom, mu neumožnil dostať sa k slovu dobrú štvrť hodinu, pretože ju nechcel prerušiť. Zvyšok dňa jej musel odpovedať na množstvo otázok. Zaujímala sa o všetko – čo celý deň robil, či pravidelne jedol, kto mu pral a žehlil, či nebol chorý....Jej slová mu lahodili. Čas dňa pretelefonovala. O návrat jej milovaného syna sa zaujímali početné osoby. Hoci nebol hladný, nútila ho do jedla, lebo sa jej zdalo, že pochudol. Uvedomovala si, že musí byť veľmi unavený z cesty, a preto mu dopriala oddych na gauči v obývačke, no viackrát sa prišla na neho pozrieť. Pred rokom odišiel z domu dospelý puberťák a vrátil sa zrelý mladý muž. Počas niekoľkých hodín pochopila a pocítila, že nič už nebude také ako predtým. Už s ním nemohla zaobchádzať tak materinsky ako pred jeho odchodom. Florence bola z toho trochu melancholická, ale prijala to. A keď si vypočula jeho dojmy, pochopila, že táto skúsenosť ho obohatila a spoznal život, čo ju veľmi potešilo. Prvý deň v Montmorency ubehol veľmi rýchlo, aj keď bol trochu dezorganizovaný najmä pokiaľ išlo o čas podávania jedla. Ale to nebolo dôležité. Pre matku bolo hlavné to, že sa jej vrátil syn bez problémov z krajiny, o ktorej si ešte mnohí myslia, že leží na konci sveta. Po noci strávenej vo vlaku, Louis sa pobral skôr ľahnúť. Po dôkladnom spánku vo svojej mäkkej posteli sa zaiste prebudí čerstvý a oddýchnutý a už od zajtra bude myslieť na svoje zamestnanie, ktorému sa chce venovať v nasledujúcich týždňoch. - 30.kapitola - Florence bola prekvapená, že jej syn po tieto dni nevylihuje v posteli. Aj toto ju ubezpečilo v tom, že sa zmenil. Hneď sa začal zaujímať o štúdium, ktoré by urýchlilo jeho profesionálnu kariéru. Zmienka v jeho životopise o tom, že prežil rok v Krupine, zaujala veľa podnikov, ktoré sa po roku 1990 začali orientovať na východný trh. Znalosť slovenského jazyka mu umožňovala prijať množstvo dôležitých pracovných ponúk. Rozhodol sa spolupracovať so spoločnosťou Europharma, ktorá sa snažila rozšíriť výrobu farmaceutických výrobkov aj v strednej Európe. Navrhli mu, aby sa stal členom tímu, ktorý by zbieral všetky informácie pre riadiaci výbor, ktorý skúmal všetky okolnosti a rozhodoval o tom, kde by jeho pobočky mali sídliť. Vedúci firmy ocenil, že má k dispozícii osobu, ktorá síce nemá chemické vzdelanie, ale je schopná telefonicky komunikovať v jazyku zriedkavom pre Francúza. Louis bol nadšený týmto postom, ktorý mu umožňoval v rámci pracovnej činnosti vyjadrovať názory na Slovensko a Slovákov. Jeho priatelia z detstva, spolužiaci zo strednej i vysokej školy ho prijali ako hrdinu. Pred rokom viacerí z nich spochybňovali jeho rozhodnutie odísť do údolia Hontu. Ale dnes, keď sa s nimi opäť stretol, priznali svoj omyl a obdivovali jeho odvahu prežiť toto vzrušujúce dobrodružstvo. Závideli mu, čo dokázal, najmä keď sa dozvedeli, že chce pokračovať v štúdiu, aby si našiel zaujímavé zamestnanie. Keď rozprával o Slovensku, hltali jeho slová. Treba povedať, že rozprával presvedčivo a slovník prispôsobil spoločnosti, ktorá ho počúvala. Každý mohol spozorovať z výrazu jeho tváre šťastie, ktoré prežil v neznámej krajine. Rozhovory viedol so svojimi bratancami a sesternicami: Simone, Francine, Mathilde a Georgesom, ktorí boli od neho o tri až päť rokov starší. Rozprával im príbehy, v ktorých Bojnica bola najkrajšou a najmilšou hrdinkou. Zakaždým, keď ho títo štyria videli, chceli počúvať ďalšie a ďalšie príbehy. Louis im ukázal aj bábiku, ktorú mu darovala jeho malá slovenská priateľka. Náš mládenec sa nemusel nútiť do myšlienok, ktoré patrili jeho slovenskému anjelikovi a každý týždeň jej posielal pohľadnicu ako dôkaz toho, že na ňu nezabudol. Snažil sa, aby tie pohľadnice boli z rôznych regiónov Francúzska, aby mohol Malej ukázať rôznorodosť krajov a pamiatok, kvôli ktorým turisti navštevujú „Šesťuholník“. Občas mu odpovedala a jej list dopĺňali novinky od Lucie a Pavly. Bojnica sa zdokonaľovala vo francúzštine. Snažila sa všetko, čo píše po slovensky, napísať aj po francúzsky. Často vravievala Lucii: „Musím sa ešte zlepšiť vo francúzštine, aby Louis mal zo mňa radosť.“ A Louis nebol sklamaný. Vedel, že Bojnica, vďaka svojej inteligencii dosiahne cieľ, ktorý si stanovila: písať listy svojmu francúzskemu učiteľovi gramaticky správne. Po niekoľkých týždňoch sa jej podarilo napísať celú stranu. Bolo to oveľa viac ako sa očakávalo od osemročného dieťaťa. Louis jej poslal učebnicu geografie napísanú v jednoduchom štýle. Celé hodiny ju študovala a bez väčšej námahy pochopila fyzickú i administratívnu mapu Francúzska, čo vyvolalo obdiv u jej najbližších. O niekoľko dní napísala Louisovi list, v ktorom mu oznámila pokroky v učení. - 31.kapitola - V nasledujúcich dňoch a týždňoch si Louis postupne znovu privykal na život v parížskom regióne. Jeho práca ho nadchýnala, ale zaberala mu všetok čas, ktorý potreboval, aby sa po práci mohol venovať štúdiu na Fakulte v Saint Denis.V júni chcel obhájiť doktorát z medzinárodného obchodu. Pokúšal sa potlačiť únavu, ktorá sa stupňovala, dúfajúc, že budúci august mu spoločnosť Europharma schváli štyri týždne dovolenky, ktoré strávi na Slovensku. Od svojich slovenských priateľov dostal toľko ponúk na ubytovanie, že ani mesiac prázdnin mu nebude stačiť, aby všetkým vyhovel. Nechcel nikoho odmietnuť. Žiaľ, tieto možno zbytočné starosti, z pohľadu toho, čo malo nasledovať, dlho zamestnávali jeho myseľ. V jeden júnový večer, keď sa Louis vracal z dôležitej schôdzky so svojím šéfom, opitý vodič prešiel na červenú, vybehol na chodník a usmrtil ho v blízkosti prechodu pre chodcov, na ktorý chcel vstúpiť. Polícia, ktorá zaistila nezodpovedného vodiča, našla telo mladého muža bez známok života. Náš príbeh by sa mohol v tejto chvíli ukončiť. Ale bolo by smutné, keby sme nevyrozprávali šťastné rozuzlenie tohto príbehu po niekoľkých rokoch, pri zrode ktorého bola Louisova civilná služba. Zrnká priateľstva a lásky, ktoré zasial, splodili po určitom čase nádherné kvety, ktoré vám chcem ponúknuť na obdiv, v prekrásnej záhrade francúzsko-slovenského priateľstva. - 32.kapitola - Tragická udalosť vyvolala v Montmorency a jeho okolí, rovnako aj v Krupine, veľký šok v srdciach mnohých ľudí. Kto by si bol pomyslel, že táto bolestná ,ale i brutálna udalosť, by sa mohla stať chlapcovi, ktorý túžil žiť a hľadať zmysel svojho života v prospech veľkej veci: prispieť k večnému priateľstvu medzi dvoma národmi spoznávaním vzájomných kultúr. Ale osud rozhodol inak. Spomienky, ktoré vyvolával v rozprávaniach ľudí jemu blízkych, či už z rodinného, univerzitného alebo pracovného prostredia, ich tak veľmi obohacovali, že pokračovali v diele, ktoré začal náš zosnulý francúzsky priateľ. Florence bola najaktívnejšia. Táto nová neočakávaná úloha ju natoľko pohltila, že čiastočne potlačila jej veľký smútok. Krupinčania nemohli uveriť tejto správe. Ale museli sa zmieriť s touto hroznou realitou, pretože odteraz nemohli čakať žiaden list od ich Veľkého Priateľa tí, s ktorými si pravidelne písal. Bojnica hneď nepochopila veľkosť tragédie, ktorú pred ňou dlho tajili. Keď Florence poslala list na maminu adresu, prepukol v nej veľký žiaľ a cítila sa po druhýkrát sirotou. Po období beznádeje, tak pochopiteľnej u malého dievčaťa, nazbierala silu, aby oživila v spomienkach nádherné chvíle prežité so svojím francúzskym priateľom a aby začala premýšľať o budúcnosti, ktorej predstavy jej vytvoril Louis. V deň svojich dvanástych narodenín, pred odchodom do školy, slávnostne prehlásila Veronike: „Keď doštudujem na Slovensku, pôjdem pracovať do Francúzska“. Ovplyvnila toto rozhodnutie korešpondencia, ktorú Florence udržiavala s Malou? Možno. Louisova matka si pokladala za povinnosť udržiavať pamiatku na svojho syna aj dopisovaním si, najmä s Bojnicou. Je isté, že bez listov, pravidelne prichádzajúcich z Francúzska, by sa Bojnica cítila opustená. Florence sa stala Bojnici treťou starou mamou a ktorú nazvala: Mamily. - 33.kapitola - O dvanásť rokov po synovej smrti, Mamily išla do dôchodku. Usadila sa vo vidieckom rodinnom dome obývanom už siedmou generáciou, v Treilles en Gatinais. Bola to malá dedinka so 150-timi obyvateľmi, 12 km severo - západne od Montargis v departmente Loiret. Všetko, čo zostalo po rodinách Lasalle a Brudo (nábytok, suveníry z ciest, knihy, zbierky platní, fotografie a filmy) sa zhromažďovalo niekoľko desaťročí. Práve v tomto dome prijímala občas svoje tri netere: Francine, Simone, Mathilde a synovca Georgesa. V salóne sa nachádzal masívny nábytok s presklennými skrinkami, v ktorých boli okrem iného uložené aj všetky predmety, ktoré si Louis priniesol zo Slovenska - na čestnom mieste stála krojovaná bábika a po jej bokoch dve zarámované kresbičky od Bojnice. Spodná zásuvka ukrývala množstvo listov, ktoré si za pätnásť rokov vymenili Bojnica s Mamily. Mamily ich prišla opätovne poukladať, keď si už po niekoľkokrát prečítala ten posledný spred desiatich dní, v ktorom jej Bojnica oznamovala svoj príchod do Paríža. Ešte raz si prezrela tento vzácny dokument a poznačila si hodinu príchodu Orient - Expressu. Už o dvadsaťštyri hodín bude s ňou „jej malá slovenská dcéra“ na ceste do Treilles. Stretnúť sa s ňou bolo akousi odplatou za synovu nespravodlivú smrť, najmä, keď jej dal najavo, aké dôležité miesto zaujala v jeho živote počas roka civilnej služby. Dúfala, že aj ona bude môcť Bojnici odovzdať svoju nehu, ktorú po celé roky uchovávala v srdci, a ktorou chce obdariť túto mladú ženu ,ktorá jej bude zmyslom života. - 34.kapitola - Orient – Express mal príchod na Východnú stanicu o 10.20 hodine. Mamily tam bola oveľa skôr, aby sa vyhla prípadnej dopravnej zápche na cestách v parížskej oblasti. Simone, letuška na letisku Roissy Charles de Gaulle, si vzala deň dovolenky, aby mohla sprevádzať svoju tetu. Rozprávali sa o stredoškolskom a vysokoškolskom štúdiu svojej hosťky, ktoré v poslednom čase absolvovala. Po maturitných skúškach, ktoré absolvovala s vyznamenaním, Bojnica študovala šesť rokov na Univerzite v Banskej Bystrici jazyk francúzsky, nemecký a anglický. Svoje úspechy korunovala víťazstvom v konkurze tlmočníkov pre Európsku úniu. Spomedzi päťsto uchádzačov sa umiestnila na prvom mieste na konkurze v Bratislave a získala štipendium na štúdium v Štrasburgu, aby si rozšírila jazykové znalosti z oblasti politiky a práva. Počas jedného roka bola pričlenená k skupine európskych poslancov zastupujúcich Slovensko vo veľkej okrúhlej budove umiestnenej v centre hlavného mesta Alsaska a jej úlohou bolo prekladať všetky prejavy prednesené v parlamente. Pretože sa jej naskytla vhodná príležitosť stretnúť sa po prvýkrát so svojou „francúzskou starou mamou“, Bojnica sa rozhodla ju navštíviť dva týždne pred začatím jej pracovných povinností. - 35.kapitola - Zavčas ráno Orient – Express prešiel cez Rýn. O necelé štyri hodiny mal byť v Paríži. Bojnica si len ťažko pripúšťala, že sa nachádza vo Francúzsku, a že sa jej napĺňa detský sen, ktorý je sprevádzal aj v čase dospievania. Od Viedne sedela v kupé s japonskými turistami, s ktorými komunikovala po anglicky. Keď prešli mesto Nancy, sprievodca francúzskych železníc bol prvou osobou , ktorá sa jej prihovorila po francúzsky. Dlho s ňou debatoval a pritom si myslel, že sa vracia do „Šesťuholníka“ po pobyte strávenom na Slovensku. Položil jej množstvo otázok týkajúcich sa tejto krajiny a ona mu odpovedala plynulou francúzštinou. Keď mu prezradila, že je Slovenka, neveril jej. S úsmevom mu ukázala preukaz totožnosti. Štvrť hodinu pred príchodom vlaku na stanicu Paris - Est prišiel za ňou, aby sa ospravedlnil za svoje pochybnosti a opýtal sa jej, akým zázrakom sa naučila tak perfektne francúzsky. Odpovedala mu jednoducho: „Viac ako pred 16-timi rokmi mi Dedo Mráz priniesol darček – váš jazyk – prostredníctvom jedného mladého šarmantného muža a z lásky k nemu som si želala naučiť sa ho v nasledujúcich rokoch“. Orient – Express sa bez meškania blížil k cieľovej stanici. Služobné povinnosti nedovolili sprievodcovi položiť viac otázok. Posledná Bojnicina veta zostala pre tohto muža, ktorý mohol byť jej otcom, záhadou. Ročne sa stretával s tisíckami cestujúcich, ale ešte nikdy si nevypočul začiatok jedného z najkrajších príbehov. - 36.kapitola – Florence a Simone sa spolu vybrali na stanicu Paris- Est, aby počkali na Bojnicu. Spoznali ju okamžite. Bola tým istým dievčaťom, na ktoré Louis často spomínal. Gaštanovo hnedé vlasy, ktoré mala učesané ako Jana z Arku, jej zdobili tvár. Tak ju po prvý krýt uvidel spiacu na svojej posteli. Ich zvítanie bolo srdečné a bezprostredné jako keby sa poznali oddávna. A aj keď sa nikdy nevideli, spájali ich spoločné spomienky na muža, ktorý zohral v ich živote významnú úlohu. Ukrila sa v ich láskajúcom náručí. -„Som šťastná, že môžem byť s vami, Mamily.“ Keď sa nasýtili prvých okamihov, ruka v ruke sa vybrali parížskymi uličkami pohľadať miesto na obed. Na námestí Saint Paul si vybrali reštauráciu, ktorá bola známa svojimi špocialitami. I je meno je trochu neobvyklé – reštaurácia 11.novembra 1918. Podávali sa tu fruits de mer – morské potvorky. A pretože doma Bojnica nemala veľa príležitostí okúsiť ich, nemuseli ju prehovárať. Chutili jej najmä ustrice. Po obede sa rozhodli ísť domov. - 37. kapitola - Florence odprevadila Simone do bytu, ktorý si jej neter prenajala na ulici Saussures v 17. parížskom obvode. Našťastie, rýchlo našla miesto na parkovanie v tejto štvrti des Batignolles. Pretože naše tri dievčatá neboli ďaleko od Montmartre, išli do baziliky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Bol začiatok apríla a počasie bolo nádherné. Prichádzajúca jar dala oblohe a pamiatkam metropoly veľmi čisté farby. Bola to jedinečná príležitosť ukázať Bojnici celú panorámu Paríža od východu po západ z námestia Wilette. Uplynulo sotva 6 hodín od príchodu, naša slovenská dievčina nadšená tým, čo ju obklopovalo, prijímala privítanie osôb, ktorých stretla. Keď zostúpili z Návršia, naše priateľky prešli námestím du Tertre, kde v tomto čase bolo mnoho maliarov. Na žiadosť Florence portrétista napochytre namaľoval za niekoľko minút uhľom Bojnicinu tvár. Stará mama si chcela zachovať pamiatku na svoje Malé dievča z toho istého dňa, kedy sa zoznámili. Cestou k autu sa Simone s nimi rozlučila a povedala Bojnici: „Pozajtra ti predstavím moju sestru Francine, sesternicu Mathildu a bratranca Georgea u tety Florence.“ Skôr ako vyšli na diaľnicu A6, Mamily, ktorá hoci sa bála jazdiť po Paríži, prešla postupne popred Louvre, Obélisque na námestí Svornosti, Víťazný oblúk, Eiffelovu vežu a Invalidovňu, umožňujúc tak Malej prvý pohľad na našu metropolu za stále žiariaceho slnka. Florence by bola schopná urobiť všetky možné odbočky napriek hroznej premávke pozorujúc nadšený výraz dojatej Bojnice, ktorý mala objavujúc všetko konečne na vlastné oči. V eufórii tohto dňa „čas zastavil svoj let a hodiny zastavili svoj beh“ lebo obidve sa tešili z radostí tohto krásneho dňa: dňa ich prvého stretnutia, ktoré bolo predzvesťou mnohých ďalších. Idúc do Fontainebleau, Florence prišla načas pred zámok, skôr než osvetlenie hlavnej stavby a záhrad zhaslo ich rozprávkové svetlá. Keď sa vrátili do Treilles, bola tmavá noc. Únava náhle padla na ramená Bojnice. Florence jej bez meškania ukázala izbu a naša mladá slovenská priateľka veľmi rýchlo zaspala. - 38. kapitola - Na druhý deň ráno, keď sa Bojnica zobudila, slnko už bolo vysoko na oblohe v Gatinais. Mladá žena otvorila okenice a objavila nekonečnú pláň pred domom. Obilné pole sa rozprestieralo kam až oko dohliadne a vlnilo sa zlatými vlnami pri pohladení sviežeho vetra. Z prvého poschodia horizont ohraničený stromoradím sa zdal ešte viac vzdialený. Zvon kostola zazvonil dvanásťkrát. Keď si obliekla domáce šaty, Bojnica zišla úzkym schodišťom, ktoré nahrádzalo starý mlynársky rebrík. Dolu vpravo zbadala presklený nábytok a podišla k nemu. Na najvyššej poličke naša priateľka spoznala bábiku: darček, ktorý dala Louisovi cez prázdniny u starej mamy v Liešťanoch. Florence vychádzajúc z kuchyne z druhej strany veľkej jedálne, prišla za slečnou, ktorá si rukami držala tvár. Stará mama roztiahla ruky mladej Slovenky a zotrela jej veľké tiché slzy. Gesto adoptívnej Mamily znásobilo dojatie jej Malého dievčatka, v jej pamäti sa premietalo lúčenie s Louisom v Krupine pred 16 rokmi. Bojnicina spomienka bola veľmi jasná. Aby si uľavila na duši, rozprávala Florence príbeh toho malého dievčaťa snažiac sa vyjadriť veľkú trýzeň mladého muža. Obe ženy sa objali pochopiac čo ich spája: láska k tomu istému chlapcovi, ktorý z rôznych dôvodov rozžiaril ich život. Rozhodli sa ísť popoludní na cintorín. V dvojici budú mať odvahu čeliť bolesti nad hrobom; jedna za synom, druhá za veľkým priateľom. - 39. kapitola - Florence a Bojnica prešli pešo kilometer od miesta nazvaného la Cigogne (Bocian) k cintorínu na druhej strane mestečka. Potrebovali na to skoro hodinu, pretože Mamily predstavovala svoje Malé dievčatko všetkým okoloidúcim. Väčšina obyvateľov Treilles poznalo rodinu Lassalle veľmi dlho, pretože sa v tomto mestečku usadila pred 150 rokmi. Florence pri každom zastavení položila ruku na plece Bojnice, aby ukázala všetkým, že ju majú považovať za člena jej rodiny. Keď prešli hlavnú cestu, potlačili malé dvierka, ktoré vŕzgali, a priblížili sa držiac sa za ruku, aby ovládli svoje pohnutie. Florence zastala pred rodinnou hrobkou s nápisom Lassalle-Brudo. Povedala nevýrazným tónom: „Tu môj oplakávaný syn odpočíva so svojimi starými rodičmi.“ Bojnici, ktorá sa už mesiace bála tejto chvíle, sa podarilo na jej veľký údiv úplne ovládnuť svoje vzrušenie. Objala Mamily okolo pása, pritúlila si hlavu na plece Louisovej mamy niekoľko sekúnd pred tým, ako jej dala na líce ten najnežnejší bozk. „Ďakujem, Mamily! Tvoja dôstojnosť mi dodala odvahu neupadnúť v tejto bolestivej chvíli, ktorá mi pripomína, paradoxne, v mojej pamäti najkrajší rok môjho detstva. Okrem toho, táto myšlienka mi pomohla, aby som sa nerozplakala.“ Bojnica vybrala z tašky sklenenú nádobku so zemou nazbieranou na chodníčku v okolí Krupiny. Vysypala ho po obvode hrobky a vysvetlila svoje počínanie: „Chcem, aby trochu zeme z mojej krajiny obklopovalo telo môjho prvého profesora francúzštiny, na ktorého jeho slovenskí priatelia nezabudli.“ Potom vybrala z ľavého vrecka živôtika lístok a čítala čo možno najjasnejšie krištáľovým hlasom: „Louis! Ty nebudeš nikdy mužom môjho života. Tvoj osud rozhodol ináč. Ale zostaneš sprievodcom môjho bytia. Anjelom, ktorý bdie nado mnou v každom okamihu. Vďačím ti za všetko, čím som. Láska, čo cítim ku tebe je výnimočná a ty si v mojej duši. Jedného dňa dám svoje srdce otcovi mojich detí, ale zostaneš naveky v hĺbke môjho srdca ty. Som na vrchole šťastia, že ťa spoznávam v osobe Mamily, ktorú považujem citovo za moju Starú mamku z Francúzska.“ Po týchto slovách Florence objala Bojnicu okolo krku. „Drahé Malé dievča, ktoré mi dalo Slovensko, tvoja reč bola výnimočná a zbavila ma smútku za mojím chlapcom, pretože ho znovu nachádzam v tebe.“ - 40. kapitola - Cestou späť navštívili mestečko a zvlášť jeho kostol. Florence vysvetľovala pôvod mena mestečka. Územie obce Treilles v Gatinais bolo vysadené početnými vinicami. V dávnej dobe le Gatinais bola provinciou južne od Paríža, medzi provinciami Beauce a la Brie, dvomi najväčšími obilninárskymi regiónmi Francúzska. Kým sa prechádzali, stretali veľa obyvateľov mestečka, ktorí kládli Bojnici rozličné otázky o jej krajine. Slovensko sa stalo pre mnohých centrom záujmu, na čo bola naša mladá dievčina právom hrdá. Zvyšok dňa ubehol veľmi rýchlo v rozhovoroch. Pozerajúc sa na zasklený nábytok Florence si zrazu spomenula, že jeden malý balíček od Louisa má nápis: „Pre Bojnicu. Odovzdať jej v Treilles, keď dosiahne plnoletosť.“ Mamily vybrala zo spodku priečinka starostlivo zabalenú kazetu a text. Bojnica mysliac si, že nemusí mať tajnosti pred svojou Mamilou, ho číta nahlas: Bojnica zo Slovenska Pekný anjel, ty ma oslňuješ, Ty si dala môjmu srdcu, vôňu tvojej ľúbeznosti. Bojnica zo Slovenska, Z tvojich ôsmich jarí, Skrášľuješ čas Mojej stratenej mladosti. Od Martina po Komárno, Tvoje čarovné husle Našli súzvuk najkrajší: Idylickú hudbu. Položila si do mojej duše Tvoj úsmev malej žienky Nádhera tvojho folklóru Ti dáva poéziu, ktorú zbožňujem. Bojnica zo Slovenska, Pekný anjel, zbožňujem Ťa. Ty si dala môjmu srdcu Vôňu tvojej ľúbeznosti. Bojnica zo Slovenska, Z tvojich ôsmich jarí, Skrášľuješ čas Mojej stratenej mladosti. Nikdy neupadne do zabudnutia Bojnica zo Slovenska. Florence a Bojnica sa pozerali ohromené básňou a pýtali sa, aké iné prekvapenie im odhalí kazeta. Stará mama zapla magnetofón. Podľa označenia na obale kazety mala názov: „Moje srdce sú husle“ a interprétom bola Lucienne Boyer okolo roku 1945. Pokračovanie nahrávky uviedlo Bojnicu a Florence do halucinačného stavu. Naozaj počuli znovu melódiu, na ktorú Louis spieval slová textu čítaného Malou sotva 5 minút predtým. Ich krv stuhla a ony žalostne plakali. „Nepredvídaná prítomnosť“ tohto hlasu, ktorý akoby prichádzal z nebies im nedovolila ešte ani v noci zavrieť oči. Bojnica chráni túto nahrávku ako relikviu, ktorú nebude znovu počúvať, lebo nadprirodzený zvukový nosič im dal veriť v zázrak Zmŕtvychvstania. Predsa však si sľúbila, že bude hrať túto pieseň na husliach vediac, že žiadna iná by nemohla viac dojať a ospievať toto platonické vyznanie lásky. Spomenula si na slová svojho vlastného textu, ktorý čítala v to popoludnie a ktorý sa zhodoval s tým, čo práve prežila. - 41. kapitola - Na druhý deň dopoludnia prišli do Treilles štyria synovci a netere Florence. Boli to deti jej dvoch bratov: Roberta a Fernanda. Všetci títo mladí ju považovali za svoju druhú mamu a Louisa za veľkého brata. V aute Simone mala dosť času porozprávať ostatným o Bojnici. Takže Francine, Mathilde a Georges mali dojem, že ju už stretli skôr ako sa zoznámili. Treba povedať, že už pätnásť rokov ich Mamily oboznamovala s korešpondenciou, ktorú udržiavala so svojou „malou adoptívnou dcérou“ a ku ktorej boli pravidelne pripojené fotky. Pretože Mathilde zatelefonovala 5 km pred usadlosťou la Cigogne, Florence a jej hosť ich čakali na ceste nad dvorom, ktorý oddeľuje dom od stodoly. Bojnica si pri tejto príležitosti obliekla ľudový kroj, ktorý došila Vladimíra sotva pred 15 dňami. Za svetla azúrovo čistej oblohy bola oslňujúca. Prenikavá belosť košele zväčšovala krásu vyšitých modrých motívov a červenej zásterky. Priama cesta dlhá 200 metrov za farmou u „Roger Pierra“ umožnili cestujúcim z auta obdivovať tento kroj z diaľky. Georges zaparkoval auto do garáže a vošiel posledný do domu. „Aha, tu je môj jediný synovec! Bojnica, dovoľ mi, aby som ti ho predstavila“ zvolala Florence, keď sa Bojnica rozprávala s dievčatami. Odvtedy ako stratila svojho syna venovala zvláštnu nehu tomuto vážnemu chlapcovi, ktorý bol jediným nositeľom mena rodiny. Znovu v ňom nachádzala črty Louisovho charakteru. -„Teším sa, že ťa spoznávam, Georges. Stará mama mi často písala o tebe vo svojich listoch,“ dodala Bojnica a prihovorila sa i ostatným: „Som veľmi šťastná, že vás vidím všetkých v Treilles. Tak dlho som o tom snívala!“ Jej úsmev sprevádzali slzy radosti podobné diamantom na každej mihalnici. Veselo si posadali za stôl. Mamily sa prekonala s obedom. Už dlhé roky čakajúc na túto chvíľu pripravila slávnostné jedlo z krajových špecialít francúzskej kuchyne ako sú mäsové krokety, omáčka Nantua, kačica na jablčnom mušte, gaštanový zákusok. Popoludní prechádzka po brehu Loiry pri zámku v Sully umožnila Bojnici objavovať krajinu „Záhrady Francúzska“. Okoloidúci sa za ňou obracali a obdivovali krásu jej chôdze. Elegancia jej ľudového kroja bola v dokonalej harmónii s týmto historickým miestom. -„Moja milá, čoskoro si takto nájdeš snúbenca vo Francúzsku, keď budeš chcieť,“ dôverne jej povedala Francine a dodala: „Tvoja krása láme srdcia chlapcom.“ Pri týchto slovách Malá cítila, že jej červenejú líca, najmä, pretože si vôbec neuvedomovala svoje čaro. Mathilde sa vrátila do spomienok na Louisa a rozprávala bratrancovi a sesterniciam o peripetiách slovenskej hrdinky. Citlivo vnímali príbehy, ktoré už raz počuli.Takmer si nedokázali predstaviť, že dievča z týchto príbehov je teraz s nimi. Neskoro večer Georges odprevadil sestru a 2 sesternice. Všetci prisľúbili Bojnici, že ju navštívia v Štrasburgu, kde bude bývať počas štúdia. - 42. kapitola - Nasledujúce štyri dni Bojnica znovu čítala a vysvetľovala Florence zlatú knihu venovanú Louisovi a texty spomienok, ktoré on napísal. Nostalgia bola blahodárna pre obe ženy. Dovoľovala Bojnici pochopiť všetko nadšenie zakúsené profesorom francúzštiny počas pobytu na Slovensku a Florence dovoľovala lepšie pochopiť lásku syna k tomuto národu. Každá obohatila osobnými názormi ten výnimočný vzťah medzi človekom a krajinou. Keď spoznala Louisa, bola Bojnica príliš mladá, aby ocenila skutočnú hodnotu citov toho, ktorý sa stal za niekoľko mesiacov viac než priateľom. Kým Florence nepoznala miesta, ktoré jej syn navštívil, len ťažko dokázala pochopiť silu jeho citov. Toto ešte viac zblížilo obe ženy. Florence začala snívať a „vydala sa v synových šľapajách obdivovať krásu Slovenska“: z Bratislavy na Devín, prechádzajúc cez Krupinu, Vysoké Tatry, Komárno a Liešťany, a mnohé ďalšie miesta. „Vieš, Mamily, moja mama a stará mama ťa čakajú. Pozývam ťa, aby si ma sprevádzala na Slovensko, keď skončím štúdium vo Francúzsku,“ nežne sa jej zdôverila Bojnica. - 43. kapitola - Keď sa lúčili na stanici Gare de l´Est, tak i napriek smútku Florence a Bojnica vynaložili všetko úsilie, aby nevyronili slzu, pretože nechceli zarmucovať jedna druhú. „Mamily, budem ti často písať. Príď ma navštíviť s neterami a synovcom,“ boli posledné slová, čo Bojnica adresovala svojej Mamily z okna kupé, kým sa „Kléber“, transeurópsky expres, pomaly rozbiehal. Francine, ktorá sa nemohla prísť načas, aby sa rozlúčila s mladou Slovenkou, sa pridala k tete a išla s ňou do Treilles. „Ďakujem, moja malá neter, že sa o mňa tak staráš.“ - 44.kapitola - Európska administratíva rezervovala našej študentke izbu uprostred univerzitného mestečka v štvrti Hautepierre. Bojnicino štúdium spočívalo z prednášok politických vied vo francúzštine v Administratívnej štátnej škole, štúdia inštitúcií Európskej únie a práva vo francúzštine, v angličtine a v nemčine. Základ, ktoré mala v týchto troch cudzích jazykoch, jej dovolili veľmi rýchlo osvojiť si politickú, ekonomickú a právnu kultúru a reálie, ktoré mala zvládnuť. Profesori obdivovali jej intelektuálne schopnosti a výnimočnú pracovitosť. Mohla úspešne vykonať kontrolné skúšky mesiac a pol pred teoretickým cyklom vzdelávania. Posledné týždne pomáhala svojim kamarátom pripravovať sa na skúšku zo simultánneho prekladu, ktorú mali vykonať v čase schôdzky poslancov v amfiteátri Európskeho parlamentu. Svojimi radami prispela k úspechu mnohých z nich. Bojnica nikdy nechodila von neskoro večer. Najčastejšie sa prechádzala po brehoch riek Ill alebo Rýnu, odchádzala do katedrály alebo sa prechádzala po štvrti „Malé Francúzsko“ s niekoľkými kamarátkami z ročníka alebo spolubývajúcimi, no nikdy nie v neskorých nočných hodinách. Predsa len urobila výnimku, keď išla tlieskať Mireille Mathieu v Štrasburgu. Táto speváčka, ktorú Louis videl na scéne v Bratislave, prispela k posilneniu vôle pokračovať v štúdiu francúzštiny, najmä po odchode svojho prvého profesora. Počúvať piesne tejto speváčky jej dodávali odvahu, aby sa nevzdala a pokračovala v štúdiu, ktoré ju najviac uspokojovalo. Stretla sa s ňou v jej šatni. Mireille pozorne počúvala Malú a bola dojatá ako majstrovsky ovláda francúzštinu. Slečna Mathieu ju posadila vedľa seba, pokým rozdávala autogramy, aby lepšie vypočula jej príbeh. Keď boli opäť sami, Mireille pozvala mladú Slovenku na večeru. Pokračovali v rozhovore ďalšie tri hodiny bez toho, aby si uvedomili ako plynie čas. Skôr než producentov šofér odviezol našu študentku, Mireille požiadala svojho tlačového atašé o fotografiu na pamiatku, ktorú jej prisľúbila poslať. Rozišli sa ako dve priateľky, ktoré s radosťou spoločne strávili večer. Malá si vôbec nemyslela, že taká veľká umelkyňa ju bude obdivovať. Ako sľúbili, Florencine tri netere a synovec chodili navštevovať našu študentku, niekedy aj Mamily. Len zriedkavo sa stalo, že by aspoň jeden z nich nešiel cez predĺžený víkend do Alsaska. Georges nezaostával v návštevách. Pozval ju viackrát do malých, veľmi romantických reštaurácií. Bez toho, aby si uvedomili, mali čoraz väčšiu radosť zo svojich stretnutí. Keď Bojnica mala výsledky skúšok, Georges sa zariadil tak, aby bol pri nej. Jako prvý vedel, že Bojnica sa na niekoľko rokov stane občiankou Štrasburgu, Luxemburgu a Bruxellu. Spontánne ju zovrel do náručia s nadšením, ktoré ich nechávalo oboch bez slov, ale šťastných. Priložil si jej ruku k perám, potom položil svoje rameno na jej plece a ona ho objala okolo pása. Ich objatie zostalo čisté, ale cítili, čo ich srdcia hovoria nevinnými gestami zamilovaných a boli na najlepšej ceste k tomu, aby si priznali, čo cítia jeden k druhému. Bojnicin štrasburgský ročný pobyt sa skončil nadšenou oslavou. Iba na štyri mesiace sa chystala opustiť hlavné mesto Alsaska, kde v októbri dostane malý služobný byt. Florence, Georges, Mathilde, Francine a Simone prišli na slávnostné odovzdanie diplomu prekladateľa – tlmočníka vo veľkom amfiteátri Európskeho parlamentu. Bojnica bola hodnotená ako „prímus“ ročníka Jacques Delors, za čo dostala privilégium vypočuť si slovenskú hymnu a uvidieť vztýčené farby Slovenska. Sústredene hľadela trochu vykoľajená celou situáciou na zástavu s horizontálnymi pruhmi: bielym-modrým-červeným, vľavo s vtlačeným veľkomoravským krížom. Pocítila veľkú hrdosť, že vidí svoju vlasť v strede Európy a myslela na svoju mamu a starú mamu, keď jej predseda Európskeho parlamentu odovzdával vzácny univerzitný diplom. - 45. kapitola - Päťčlenná rodina Lassallovcov, išla do Štrasburgu dvoma autami, hoci jedno by bolo stačilo. Pretože Malá už nemala prečo ostávať v Alsasku, prišlo jej vhod niekoľko dní strávených v Treilles před odchodom na Slovensko. Na Georgeovu prosbu však svoj program zmenila. Po dlhšej debate Bojnica vyslovila želanie navštíviť rodisko George Sandovej na juhu departmentu Indre. Náš mladý muž jej po odovzdávaní diplomov navrhol, že ju odvezie do Berry. Pri tejto správe Bojnicine oči zasvietili radosťou. Jej pohľad bol plný citov k mladému mužovi. Tento detail neunikol štyrom dievčatám Lassalle. Zo Štrasburgu do la Chatre naši dvaja zamilovaní pokojne prechádzali Vogézami a Morvan. Cestou Bojnivu najviac nadchla malebná krajina Vézelay v departmente l´Yonne. Takmer pol dňa strávili návštevou baziliky postavenej na vrchu a návštevou mestečka, ktorého malebné domy z diaľky vyzerali ako podnož baziliky. Hoci vrcholila turistická sezóna, Georges mohol rezervovať ubytovanie v hostinci „Malá Fadetka“ v centre Nohant. Tak sa nachádzali v srdci „sveta“ George Sandovej. Skoro ráno navštívili jej veľký dom, kde sprievodca odpovedal na ich otázky. Viackrát zašli do malého kostola, z ktorého bol výhľad na mestečko. Veľa času venovali prechádzkam po cestičkách k rozličným miestam: prostrediu z Románov Champetres (la Marre au Diable, Le Moulin d Angibault, hrad Sarzay a hrad Saint Chartier). Bojnica vedela mnoho podrobnodtí zo života George Sandej i jej diele, čo ohromilo jej spoločníka. Každá usadlosť, každé miesto v nej oživovali spomienky na prečítané diela. Georges vášeň mladej Slovenky a niekedy mal dojem, že sa prechádza s „dobrou dámou z Nohant“. Napokon,či sa jej Bojnica s veľkými tmavohnedými očami, krátkymi vlnitými vlasmi, zlatistou pleťou trochu nepodobala? -„Ak budú slovenský filmárinakrúcať film o živote Aurore Dupin, dúfam, že ti dajú jej rolu.“ Bojnica si najprv myslela, že sa jej Georges vysmieva. Vidiac jej namrzenú tvár, objal ju a podvedome ju po prvýkrát pobozkal na pery. Výraz tváre mladej ženy sa úplne zmenil. Pozerali sa do očí skôr než dvojhlasne vyslovili: „Milujem ťa!“ hlasom sprevádzaným vrcholným šťastím, za ktorým nasledoval bozk, dlhší a slastnejší. Do Nohant sa vrátili ruka v ruke a pripravili sa na večeru. Bojnica si obliekla kroj z prvého dňa ich stretnutia. Skôr ako Bojnica prišla, Georges podstrčil malý balíček pod obrúsok svojej priateľky. Videl ju prichádzať po veľkom schodišti na konci reštaurácie a zdvihol sa, aby ju privítal. Čašníčka vychádzajúca z kuchyne sa zastavila, uvidiac našu slovenskú krásku s postavou Venuše, ktorá kráčala pôvabnými krokmi. Jej oči jemne nalíčené dávali pohľadu jedinečný šarm, ktorý majú len slovanské ženy. Georges jej pomohol sadnúť a sám si sadol oproti nej. Šéfka hostinca, ktorú upozornila jej zamestnankyňa prišla pozdraviť Malú skôr ako sa opýtala na menu. Georges nalial trochu vína a každý z neho odpil glg. Ako si kládla servítku k perám, objavila balíček. Hlboko dojatá zdvihla ruky k tvári. Keďže jej gestá boli váhavé, vzal ľavú ruku svojej spoločníčky a položil jej do nej darček hovoriac: „Ak súhlasíš, chcel by som dnes večer osláviť naše pred zásnuby. V opačnom prípade prijmi jednoducho toto ako svedectvo priateľstva, ktoré ťa spája s rodinou Lassalle.“ Veľmi jemne otvorila kazetu na šperk a vybrala z nej retiazku s medailónom v tvare srdca, v strede ktorého bola namaľovana francúzska a slovenská zástava. Pohľad plný nesmiernej lásky na Georgea bol prvou odpoveďou, za ktorým nasledovalo niekoľko slov tichým hlasom: „Prijímam tento dôkaz tvojej lásky.“ Celý večer sa láskyplne vpíjali jeden druhému do očí. Neskoro večer, šiel každý do svojej izby. Georges nehľadal v žiadnom prípade možnosť presvedčiť sa o Bojnicinej nevinnosti pred svadbou v presvedčení, že si vzájomne dôverujú. - 46. kapitola - Celý posledný deň ich pobytu v Berry venovali návšteve kostola Svätého hrobu v Neuvy (presná reprodukcia stavby postavenej v Palestíne okolo Kristovho hrobu) a malej dedinky Gargillesse, kde mala George Sandová prechodný byt. Večer sa zastavili v Argenton sur Creuse cestou do Treilles. Skupina Les Trétaux de Pont Vieux zorganizovala folklórny večer vo veľkej slávnostnej sále. Michelle, členka orchestra ukázala Bojnici ovládanie tradičných nástrojov ako kobza a gajdy používaných na oživenie dedinských slávností v Nižnom Berry v 19. storočí. Dlho sa obe rozprávali o folklórnych predstaveniach. Malá pevne dúfala, že jedného dňa zorganizuje festival tradičnej slovenskej hudby a spevu vo Francúzsku: bol to spôsob, jako zachovať tradície ľudovej kultúry. Tento plán jej skutočne ležal na srdci. - 47. kapitola - Na druhý deň sa naši dvaja zaľúbenci pobrali najkratšou cestou do Treilles. Váhali oznámiť Florence, že sa rozhodli spojiť svoj osud navždy. „Mamily, sadni si! Máme pre teba veľkú novinu. Georges, máš slovo. Je na tebe, aby si oznámil naše plány,“ začala Malá. Dojatý mladý muž sa zhlboka nadýchol: „Tak teda dobre!... Bojnica odchádza do Krupiny o 5 dní.... O šesť týždňov ťa zavediem.... na Slovensko, aby si sa zúčastnila našich zásnub..... Najneskôr o rok sa tam zosobášime.“ Florence bola úplne šťastná. -„Je to pravda?“ šepkala sotva počuteľným hlasom. -„Áno, Mamily! Je to pravda,“ odpovedala takisto potichu Bojnica. Ukázala na svoju šiju, na dôkaz Georgeovho sľubu. „Bože môj! Aká som šťastná! Staneš sa mojou neterou a budeš nosiť také isté meno ako ja. Ale .... pokorne ťa prosím! ... stále ma volaj Mamily, lebo by som bola rada, keby si ostala Mojím malým dievčatkom zo Slovenska“, dodala prosebne Florence. -„Ale áno.... drahá Mamily, zbožňujem ťa!“ vyriekla Bojnica okamžite. Nasledujúci deň po večeri Georges opustil obe ženy a vrátil sa k svojej práci šéfa služby na Ministerstve zahraničných vecí. Dohodol sa s nimi, že sa stretnú na letisku Roissy – Charles de Gaulle v deň Bojnicinho odchodu. - 48. kapitola - Autá Florence a Georga boli plné tých, ktorých rodina Lassalle vzala so sebou na Slovensko, najmä sesternice Simone a Francine a Mathilde, snúbencovu sestru, ktoré boli so Mamily pozvané do Krupina a do Liešťan. Pred odchodom pán a pani Manákovci, poverení riadením Spoločnosti francúzsko-slovenského priateľstva, im dali lekcie slovenčiny, ktoré im umožnia zvládnuť základy jazyka, o ktorom si nemysleli, že sa ho budú učiť tak rýchlo. Oslavy na počesť Bojnice a Georgea boli veľkolepé a dokonale preslávili zväzok, ktorý je možné spečatiť medzi dvoma národmi, čo sa História snažila ignorovať takmer pol storočie. Svadobné obrady boli stanovené na jún budúceho roku, t. j. o 10 mesiacov neskoršie, to bol čas pre „hrdličky“ na pokojnú prípravu na spoločný budúci život. - 49. kapitola - Bojnica sa vrátila v septembri do Štrasburgu. Georges sa zariadil tak, aby ju navštevoval každý víkend a rozvrhol si svoju prácu na štyri dni. Podarilo sa mu dosiahnuť preloženie do hlavného mesta Alsaska tri mesiace po ich sobáši. Sobášny obrad v kostole Narodenia Panny Márie v Krupine bol grandiózny. Na Georgeovo želanie si nevesta obliekla krojované svadobné šaty, podobné Vladimírinym spred 50 rokov. Budúca pani Lassalle bola oblečená v dlhých plisovaných šatách z bieleho hodvábu, na nich krátky kabátik z hrubej oranžovej pastelovej látky zdobený viacfarebnými výšivkami, ktoré vyšili príbuzné. Čepiec, v takom istom tóne ako kabátik, zahalil vlasy a bol zdobený pozlátenými ozdobami zvýrazňujúcimi jej tvár, ktorej krása dojímala prítomných. Zvony v meste zvonili naplno. Bojnica sa so svojimi školskými, univerzitnými a profesionálnymi úspechmi stala príkladom pre obyvateľov. Pred 8 mesiacmi ju primátor menoval čestnou občiankou mesta: vyznamenanie udelené po prvýkrát osobe tak mladej. Skôr ako bude vo Francúzsku reprezentovať Slovensko, tak ako sa patrí v centre európskej administratívy, mestská rada si chcela uctiť zvláštnym spôsobom „Zázračné dieťa“. - 50. kapitola - Pretože jeho priatelia nemohli prísť na Slovensko a zúčastniť sa sobáša s Bojnicou, Georges ich pozval do Treilles na veľký banket, na ktorý boli pozvaní hlavne viacerí členovia rodiny Fourreau-Tartinville. Priateľstvo, ktoré ich spájalo s Lassallovcami trvalo viac generácií. Georges ukázal Bojnici negatív zo začiatku 20. storočia, na ktorom bolo vidieť všetkých zídených okolo ich predka Séraphine. Pred odchodom od Florence do Štrasburgu, kde ich čakala ich profesionálna budúcnosť, sa Bojnica a Georges pešo vybrali na cintorín na okraji mesta. Malá položila na Louisov hrob svadobnú kyticu. Položila tam tiež antracitovosivú mramorovú dosku, na ktorej bolo namaľované malé dievčatko v kroji z Hontianskej doliny a vedľa zástavy Slovenska bolo naspodu napísané: „Môjmu oplakávanému bratrancovi a prvému profesorovi francúzštiny Bojnica Lassalle.“ Týmto epitafom chcela zachovať večnú spomienku na mladého muža: „Pygmaliona“ jej úspechu a šťastia. Georges a Bojnica boli po celý život najvernejším a najšťastnejším párom aký existoval. Mali dve dcéry: Paviu, Marianu a syna Pierra, ktorým odovzdávali lásku a kultúru Slovenska a Francúzska: v ich srdci a duši sa ich dve vlasti stali nerozlučnými.
Bojnica
Raphaël RIDIMAN