Obyvatelia Černovej (pri Ružomberku) si za vlastné peniaze a vlastnou námahou vybudovali nový kostol. Preto chceli, aby chrám posvätil rodák Andrej Hlinka. Tejto žiadosti však nebolo možné vyhovieť, keďže v tom čase bol Hlinka suspendovaný spišským biskupom Alexandrom Párvym. Dôvodom na suspendovanie bola Hlinkova agitácia v roku 1906 za Vavra Šrobára. Biskup Párvy stanovil dátum vysviacky na 27.októbra 1907 a poveril kanonika Kurimského, aby ho zastupoval. Kurimskému však Černovci poslali 25.10.1907 telegram, že "posviacku kostola nezadržíme". Kurimský preto do Černovej radšej necestoval. Namiesto neho bol vysviackou poverený Martin Pazúrik. V nedeľu 27.10.1907 boli u Pazúrika dvaja Černovčania, ktorí ho žiadali, aby do Černovej nechodil. O 9.hod. prišiel na faru k ružomberskému administrátorovi Jozefovi Fischerovi sám hlavný slúžny Andaházy a prosil ho, aby do Černovej nešiel. Napriek tomu o 10.hod. hrkotali do Černovej dva kočiare, v prvom sedel slúžny Zoltán Pereszlény, rodený Maďar, hajdúch Jozef Veverica a priateľ slúžneho Ján Buzy. V druhom koči sedel dekan Pazúrik, Jozef Fischer, katechéta Izidor Kalocsai a ludrovský administrátor František Hanzélyi. Likavský farár Pazúrik išiel trochu neskôr, ale keď sa dozvedel, čo sa v Černovej robí, vrátil sa naspäť. Ulička, v ktorej sa nachádza škola, je veľmi tesná a ľudí v nej bolo okolo 400. Keď sa kočiare približovali, vítali ich výkriky: "Nechceme vás! Preč odtiaľto!" Kočiš slúžneho zastavoval, keď videl, že ďalej sa medzi ľudí ísť nedá. Ale vedľa sediaci hajdúch vzal bič a šľahal do koní i do hláv zhromaždených ľudí. Jozef Demko chytil kone za uzdu a pokúsil sa ich zastaviť. Sotva po tomto pokuse vydal veliteľ žandárov Ján Ladiczky rozkaz strieľať. Žandári, ktorí stáli po oboch stranách uličky, vypálili po štyri razy. Ako prvý padol Jozef Demko. Po tejto hroznej udalosti sa koče vrátili. Slúžny Pereszlényi išiel pre vojsko. Stotina honvédov z Ružomberka ihneď prišla žandárom na pomoc. Za krátku chvíľu sa vrátil aj Pereszlényi s pisárom a začalo sa kruté vyšetrovanie. Raneným poskytol pomoc Vavro Šrobár, ktorého bol zavolať Vendelín Lajčiak (v súdnom procese si vyslúžil označenie – vodca vzbury). Súdny lekár dr.Polgár sa dostavil na poludnie. Obhliadka ranených trvala do 15. hodiny. Bilancia udalosti je takáto: 27.10.1907 boli zavraždení: Pavel Janči, 45-ročný, strelený do brucha. Zostala po ňom vdova a dve deti. Michal Polievka, 45-ročný, strelený do krku. Zostala po ňom vdova a dve deti. Katarína Demková, 35-ročná, strelená do brucha. Zanechala muža a štyri siroty. Antónia Lejková, 15-ročná, strelená do pŕs. Jozef Hlinka (bratranec Andreja Hlinku), 50-ročný, strelený do pŕs. Zostala po ňom vdova a štyri deti. Jozef Lejko, 45-ročný, strelený do srdca, zostala po ňom vdova. Ružena Fagová, 18-ročná, strelená do pľúc. Jozef Demko, 35-ročný, strelený do brucha. Zostala po ňom vdova a tri deti. 28.10.1907 z ťažko ranených zomreli: Ignác Janček, 25-ročný, strelený do brucha. Zostala po ňom vdova a tri deti. Karol Otiepka z Likavky, 26-ročný, strelený do brucha. Zostala po ňom vdova. Terézia Demková, 28-ročná. Zanechala dve deti, muž v Amerike. Jozef Lajčiak, 55-ročný, strelený do brucha. Zostala po ňom vdova a štyri deti. V peštskej nemocnici zomrel 4.11.1907 Jozef Fulla, 32-ročný, strelený do hlavy a 25.11. tiež v Budapešti skonal Andrej Šulík Kučera, 35-ročný. Maďarské úrady obvinili vyše 55 ľudí, z ktorých potom 40 odsúdili na 37 rokov žalára a rôzne peňažné pokuty a zhabanie majetku. Udalosť patrila medzi najväčšie krvipreliatia v Uhorsku v čase dualizmu a vyvolala značný odpor európskej verejnosti. Odsúdili ju známe osobnosti ako francúzsky slavista E. Denis, anglický novinár R.W. Seton-Watson (Scotus Viator), Bjornstene Björnson a Lev Nikolajevič Tolstoj. Americkú verejnosť informovali najmä tamojší Slováci, v uhorskom sneme interpeloval M. Hodža. Andrej Hlinka vzbudil záujem o slovenskú otázku na jeho prednáškovej ceste po moravských a českých cestách. Tragédia upozornila svet na národný útlak Slovákov i na to, že režim v Uhorsku má len pozlátku demokracie. Černovský kostol bol posvätený napokon Andrejom Hlinkom na sviatok Petra a Pavla v roku 1910. Černová je pre mňa svedectvom toho, čo arogantná moc dokáže – vraždiť ľudí. Len preto, aby dosiahla svoj cieľ. Na černovské obete si treba v piete ticho spomínať. Matúš Demko ____________________________________________________________________________________________ Z Príhovoru Róberta Fica predsedu Vlády SR Černová, 27.10.2007 Získali sme vlastnú slobodu aj nezávislosť v demokratickom zápase, ktorý nám dáva privilégium kedykoľvek využívať právo na slobodné kritické myslenie! Budeme rozvíjať rozumný historizmus ako súčasť našej štátnej politiky tak, ako to robia všetky demokratické národy Európy. Ako slobodných občanov nás k tomu zaväzuje aj zodpovednosť za budovanie Slovenskej republiky ako štátu, ktorý o dva mesiace oslávi pätnáste výročie svojej nezávislosti! Poznat vlastne dejiny a osobnosti je najmä úloha pre školy, ale je to aj domáca úloha pre každú slovenskú rodinu. Rodičia, vyzývam vás: učte svoje deti láske k vlasti! Slovensko je pre nás živá bytosť, preto učme svoje deti aj úcte k predkom a k historickým osobnostiam! ______________________________________________________________________________________ Z Príhovoru prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, Černová, 27.10.2007 Pamätajme aj na skutočnosť: nebudeme mať históriu, ak z nej budeme sústavne vylamovať fakty a osobnosti. Niet takého národa na svete, aby jeho dejiny tvorili anjeli. Niet takých dejín, ktoré sú iba povznášajúce. Patria k nim skutky ľudské, no žiaľ i tie, čo vždy boli zviazané s konaním človeka – neľudské. Teda také, čo nás rozcítia ako Černovská tragédia. Aj po sto rokoch. Aby v nás opätovne, nielen ako černovskí martýri, prebúdzali život. Slovensko malo dosť synov hodných úcty a nasledovania. Boli a sú nimi aj Hurban, Štúr, Bernolák, Moyzes, Kuzmány a ďalší a ďalší. Tí všetci, tak ako Andrej Hlinka, nás nabádajú, aby sme viedli život zodpovedný v rovine mravnej, politickej, občianskej, národnej i štátoprávnej. Vážení prítomní, keď sa rozozvučia zvony na Černovskom kostole, pripomeňme si, čo nám aj po sto rokoch hovoria: Živých zvolávame, mŕtvych oplakávame, blesky rozháňame.
ČERNOVA 1907
NIEČO ZO SLOVENSKEJ HISTÓRIE : ČERNOVÁ
V malej dedinke pri Ružomberku, v Černovej žil a pracoval katolícky kňaz, otec Andrej Hlinka. Chudobná dedinka nemala vlastný kostol a preto sa miestny kňaz pustil do organizovania zbierky za týmto účelom. Ako dobrý organizátor, výborný rečník a obľúbený kňaz, splnil toto predsavzatie a cieľ. Veľmi rýchlo sa mu podarilo v Černovej vyzbierať, na tú dobu nemysliteľnú sumu, 60 000 korún. Chudobní ľudia dávali i časť svojho majetku. Treba povedať, že ani štát a ani cirkevné úrady finančne neprispeli ani korunou na túto stavbu a celú stavbu uskutočnili obyvatelia Černovej svojpomocne. Pretože otec Andrej Hlinka si nedržal ústa na uzde a navyše robil volebnú kampaň pre slovenského poslanca Vávru Šrobára, bol maďarskou vrchnosťou považovaný za Pansláva, za buriča a tak mu maďarská cirkev odňala povolenie vykonávať jeho kňazskú činnosť, slovom ho suspendovala. Stavba kostola sa blížila ku koncu, otec Hlinka odišiel na Moravu a do Čiech na prednáškové turné. Ďalší článok uvádzame z internetu.
ČERNOVA : CENTENAIRE D’UN MASSACRE 1907 - 2007
Národná rada Slovenskej republiky, - pripomínajúc si s bolesťou a pohnutím 100. výročie černovskej tragédie, ktorá ostane navždy vrytá do historickej pamäti slovenského národa, - hlboko sa skláňajúc pred obetou občanov obce Černová, ktorí sa 27. októbra 1907 postavili na odpor voči nespravodlivému postupu štátnych orgánov vtedajšieho Uhorska a zaplatili za to životom, - odsudzujúc všetky formy intolerancie, útlaku a násilia zo strany štátnej moci voči svojim občanom a - zdôrazňujúc, že budúcnosť Európy spočíva v rešpektovaní jej kultúrnej, jazykovej, národnej a občianskej rôznorodosti, vyhlasuje, že tragické udalosti v Černovej chápe nielen ako historickú krivdu voči Slovákom, ale predovšetkým ako memento, pre ktoré bude mať vždy na pamäti demokratické hodnoty a princípy vzájomnej tolerancie, úcty a porozumenia medzi národmi, zaručujúce v prostredí Európskej únie taký právny stav, aby už nikdy viac nedochádzalo k národnostnému útlaku, k potlačovaniu ľudských práv, k zneužívaniu štátnej moci ani k násilnej asimilácii ktorejkoľvek národnostnej menšiny. 26. 10. 2007
Černova se situe non loin de Ružomberok. Ce petit village ne disposant pas d’une église, le père Andrej Hlinka décida de faire une quête pour en faire construire une. Ce prêtre, organisateur hors pair et excellent orateur, aimé de toutes ses ouailles, réussit à collecter une somme de soixante mille couronnes qui constituait, à l’époque, une véritable fortune. Beaucoup de pauvres donnèrent, même, une partie de leurs biens. Ni l’état, ni les autorités religieuses ne participèrent au financement. Les habitants de Černova construirent eux-mêmes l’église. Andrej Hlinka participa à la campagne du député Vavra Šrobara. Ce prêtre, qui n’avait pas la langue dans sa poche, fut considéré comme un rebelle par les autorités hongroises et destitué de ses fonctions par l’évêque Alexandre Parvy. Malgré cette décision, les habitants de Černova voulurent qu’Andrej Hlinka officie le jour de la sacralisation de leur église. L’évêque fixa la date de la cérémonie au 27 octobre 1907 et demanda au chanoine Kurimski de le représenter. Le 20 octobre, les habitants envoyèrent un télégramme à Kurimski en lui notifiant qu’ils ne souhaitaient pas sa présence à Černova, le 27. L’évêque confia cette tache à Martin Pazurik. Le 27, deux habitants de Černova se rendirent chez Pazurik et lui demandèrent de ne pas se rendre, le jour même, dans leur village. Un autre habitant alla au presbytère de Ružomberok et effectua la même démarche. Malgré ces demandes, deux calèches, transportant des représentants des autorités (Pereszleyi, un hongrois, dans la première), arrivèrent au village. Dans la rue étroite où se situaient l’école, 400 personnes étaient déjà réunies et crièrent aux occupants des deux véhicules qu’ils étaient indésirables( « On ne veut pas de vous ! Allez-vous en ! »)Le cocher voulut s’arrêter quand il vit tout ce monde devant lui. Le gendarme, assis à côté de lui, fouetta les chevaux pour les faire avancer plus vite et donna aussi des coups de cravache aux gens de la foule. Josef Demko s’empara de la bride des animaux pour tenter de les arrêter. Aussitôt le chef des gendarmes donna l’ordre de tirer. Quatre coups de fusil se firent entendre. C’est alors que les calèches firent demi tour. Arrivés à Ružomberok, les occupants des voitures firent envoyer un peloton d’une centaine d’hommes à Černova. On dénombra sept personnes qui décédèrent de leurs blessures. Après cet évènement tragique un interrogatoire musclé, effectué par Pereszleyi et son greffier, eut lieu. Les autorités hongroises condamnèrent cinquante cinq personnes dont quarante à trente sept de prison, attribuèrent des amendes et confisquèrent des biens. Cette tragédie fit de nombreux orphelins et fut le plus grand massacre perpétré en Slovaquie, à l’époque de l’Empire d’Autriche Hongrie. L’opinion publique européenne s’émut de ce carnage condamné par le slaviste français E. Denis, le journaliste anglais R.W.Seton-Watson (Scotus Viator), Bjornstene Bjornson et Lev Nikolajevic Tostoj. Cette tragédie a révélé au monde entier l’oppression du peuple slovaque par les Hongrois et le caractère illusoire du régime en place. L’église fut sacralisée par le père Andrej Hlinka, le jour de la Saint Pierre et de la Saint Paul, en 1910. Černova constitua un témoignage extrême de la puissance arrogante d’un pouvoir politique qui n’hésita pas à tuer des personnes pour s’affirmer.