Alexandre Dubček 1921 - 1992
Alexandre Dubček, Politicien Slovaque, est l’instigateur de la réforme la plus significative établie par le « Bloc de l’Est ». Il naquit le 27 novembre 1921 à Uhrovec, dans la même maison que Ludovic Stur qui vécut au XIX ème siècle et qui fut l’un des fondateurs du mouvement du renouveau de la nation slovaque. Le père de Dubcek émigra, en 1925, avec sa famille, en territoire soviétique de l’Asie Centrale où Alexandre étudia et obtint son baccalauréat. Sa famille retourna en Slovaquie, en 1938, et il prit part a un mouvement slovaque contre le fascisme, en 1944. Après la guerre, il travailla comme fonctionnaire politique au parti communisme. En 1951, il devint membre du Parlement National et une année plus tard commença des études à la faculté de droit de l’université Coménius de Bratislava, jusqu’en 1955. A partir de janvier 1968, il fut le chef du parti communiste tchéco-slovaque, le symbole du « Printemps de Prague, ainsi que l’artisan d’un « communisme à visage humain ». Après l’occupation de la Tchéco-slovaquie par les armées du Pacte de Varsovie, Dubček fut progressivement démis de toutes ses fonctions et fut expulsé du parti en 1970. Il travailla alors, jusqu’à sa retraite, en 1985, comme technicien. Malgré cela, dans les années 1970-1980, Alexander Dubček maintint des contacts avec l’opposition et dans ses articles et ses discours, il critiqua le régime en place. Il envoya, en 1974, à l’Assemblée Fédérale et à la Commission Nationale Slovaque, un article de critiques de la police d’état et du régime totalitaire, non respectueux des droits de l’homme. Cette article fut publié à l’étranger, ainsi que son interview du journal italien Unita et son discours à l’université de Bologne, à l’occasion de la remise d’un doctorat d’honneur, en 1988, pour l’intérêt porté à sa personne et à ses activités. Tout cela provoqua une campagne vigoureuse contre lui par les média contrôlés par les communistes. En 1989, il prit part à la Révolution de velours ». Depuis il est considéré comme le symbole de la réforme et fut reçu, avec en enthousiasme, dans toute les réunions de l’opposition. Il devint le président du parti social démocrate slovaque et de l’Assemblée Fédérale. Il mourut, le 7 novembre 1992, dans un accident de voiture. Il a reçu de nombreuses décorations tchécoslovaque et de nombreux doctorats d’honneur.
NIEKOĽLKO SLOV O ALEXANDROVI DUBČEKOVI Vážení čitatelia Spravodaja, slovenská republika existuje už od 1 januára 1903, avšak snahy a boj o jej z znovu vzkriesenie existovali už generácie O jej znovu vzkriesenie sa snažili skoro všetky slovenské emigrácie, a i domáce generácie a nakoniec sa to podarilo domácim slovenským politikom, ktorým to zatiaľ národ nedokázal pozitívne zhodnotiť a hodnotia sa pritom len postoje protivníkov tejto samostatnosti, ktorí samozrejme využívajú všetky možné a nemožné metódy na negovanie týchto slovenských dejateľov. Tak ako v minulosti. Tak, ako som napísal, že o vytvorenie samostatného Slovenska sa snažilo mnoho emigračných prúdov, i mnoho hnutí na Slovensku, dlho však nedošlo k stretu priaznivých podmienok k jeho uskutočneniu. Po augustových udalostiach v roku 1968, sa v emigrácii našlo množstvo emigrantov, z ktorých sa mnohí rozhodli pokračovať v boji o slovenskú samostatnosť a jedna skupina vedená JUDr. Františkom Braxátorom, emigrantom vo Švajčiarsku, založila spoločnosť Poľana AG, ktorá si dala za cieľ vydávať celosvetový slovensky časopis HORIZONT. Na stránkach tohto časopisu bolo uverejnených množstvo hodnotných článkov, ktoré boli písané v tolerantnom v slovenskom, duchu, avšak v tomto smere nenašiel porozumenie a ani podporu medzi neprajníkmi slovenského národa, ktorí mu sťažovali život a jeho činnosť, až do jeho predčasnej smrti. Pre Vaše oboznámenie sa pokúsim uverejniť článok z tohto časopisu o Alexandrovi Dubčekovi.: HORIZONT , číslo 9,10 - rok 81, autor článku : Manak František Ak som sa rozhodol napísať niekoľko slov o osobe Alexandra Dubčeka, rozhodne som tak neurobil z chvíľkového popudu. Prehŕňam sa v exilovej tlači posledných rokov a snažím sa tak vyplniť medzeru, ktorá vznikla faktom, že som v exile ešte len rok a že som teda ešte do nedávna nemal prístup k objektívnym informáciám o skutočnom dianí vo svete. Sám mám vzdelanie smeru technicko-ekonomického a k tomu jedenásť rokov skúsenosti z riadiacej práce v oblasti priemyslu. Nemám oprávnenie stavať sa do pozície exilového novinára a teda sa ani o to nepokúšam. Inak by som sa sám odsúdil k tým, ktorým je venovaný tento článok. Nie je v mojej povahe zahaľovať svoje cítenie a názory do pláštika zdĺhavých úvodov, prejdem preto „in medias res (priamo)“. V exilovej tlači som našiel niekoľko článkov, ktorých autori sa pokúšajú o stručnú analýzu augustových udalostí roku 1968. Je to zaiste správne a chvályhodné, veď ak si neujasníme chyby, ktorých sme sa dopustili v minulosti, ťažko sa im vyhneme v budúcnosti. Čo ma však zaráža a čo ma nemôže zanechať v pozícii pasívneho čitateľa, je spôsob akým sa niektorí autori stavajú k udalostiam roku 1968 v súvislosti s osobou Alexandra Dubčeka. Stalo sa priam módnou záležitosťou používať spolu s Dubčekovým menom prívlastky ako „kolísavý“ alebo „váhavý“, ale hlavne „nerozhodný“. Od februárového puču komunistov roku 1948, až po nástup Dubčeka do funkcie prvého muža v štáte sme boli svedkami stále sa opakujúcej histórie. Po dve desaťročia, traja po sebe idúci prezidenti nerobili v podstate nič iné než, že poslušne vykonávali úrad miestodržiteľov .kremeľských vládcov. Odporúčania Moskvy boli zákonom, ba viac ako zákonom. Smutne známe päťdesiate roky s koncentračnými tábormi, justičnými vraždami, intelektuálnym a kultúrnym mrzačením slovenského i českého národa sú dostatočnou vizitkou ľudí, ktorí v pred augustovom období viedli štát. Potom zrazu prichádza na scénu skromný muž, ktorý v sebe nájde dosť síl na to, aby sa vzoprel tlaku, aký snáď ešte nik na žiadneho politika nebol nevyvinul. Ak novodobému cárovi z Kremľa povie celkom prosto: „Nie, my chceme žít po svojom....“ Nuž neviem či sa takéto stanovisko nazýva „nerozhodným“ ...Nerozhodným – hlavne s porovnaním predchádzajúcimi bábkovými predstaviteľmi štátu.... . Lebo ak niekoho označím prívlastkom „nerozhodný“, ocitám sa chtiac nechtiac na báze porovnania: V porovnaní s kým nerozhodný? V roku 1968 som mal len 18 rokov a pravdu povediac, mal som dosť starostí s ukončením strednej školy, nemôžem teda vedieť skoro nič o skutočnom pozadí augustových udalostí. Lenže to nemôže vedieť nikto z nás Čo však viem a čo vieme všetci, lebo sme to zažili, skutočnosť, že práve za Dubčeka nastávalo obdobie slobody tlače, slobody pohybu, slobody zhromažďovania, ba dochádzalo k neslýchaním veciam, že totiž mnohí príslušníci poľskej a maďarskej národnosti, prechádzali hranice a žiadali u nás politický azyl. Všetci sme vtedy verili, že nastáva nová slobodná doba v živote národov Pásy sovietskych tankov rozdrvili naše ilúzie a slovenský i český národ vrhli späť do monotónnej šedivosti predchádzajúcich rokov. Avšak niečo sa predsa len zmenilo: Sloboda v našej vlasti netrvala dlho, no dosť dlho na to, aby pevne zakotvila v ľuďoch. Zasa jedna generácia mala možnosť skúsiť slobodný život a uvedomiť si, kto im tento slobodný život vzal. A to všetko vďaka tej politickej línii, ktorú symbolizuje Alexander Dubček. Pre mňa je preto nepochopiteľné, ako môže niekto bez zaváhania napísať o Dubčekovi, že bol „slabý a nerozhodný“ Vzoprieť sa neúmernej presile, dať dvom národom skúsiť vlastný pocit slobody – to sa v mojej terminológii rozhodne nevolá „slabosť a nerozhodnosť“. Nechcem však, aby môj článok vyznieval ako obrana Alexandra Dubčeka. Znova zdôrazňujem :Necítim sa na to kvalifikovaný. Chcem len požiadať tých, ktorí občas píšu o Dubčekovi z pozície suverénnych sudcov, aby posudzovali veci z pozície celkom obyčajných ľudí. Aby nepoužívali blahosklonný tón znalcov, ktorí sú „nad vecou“. Predpokladám, že na prstoch rúk možno spočítať tých, ktorí o pozadí augustových udalostí vedia naozaj všetko. Keď sa po rokoch stane centrála moskovského KGB múzeom najväčšej hrôzy, akú ľudstvo kedy zažilo, potom budeme vedieť viac. Zatiaľ však musí každý z nás vychádzať z toho, čo naozaj zažil, čo bezpečne pozná a o čom je naozaj oprávnený písať. Sú ľudia, ktorím je všetko jasne, ktorí vedia aj tu najzložitejšiu situáciu v okamihu vyhodnotiť a rozriešiť. Svätá ty prostota, sladká ty nevedomosť...! Týmto človiečikom som vždy závidel fantastickú jednoduchosť ich myslenia: Útržkovité informácie si šmahom ruky dokážu pospájať spojivom vlastnej fantázie a v minúte majú naporúdzi riešenie (zaručene správne, akože aj inak), ktoré potom presadzujú aj voči svojmu okoliu. Vlastnú mienku považujú za stred vesmíru a riadia sa zásadou; kto so mnou úplne bezvýhradne nesúhlasí, dokazuje tým svoju intelektuálnu obmedzenosť. Lenže takto sa ďaleko nedostaneme, ak bude i naša exilová tlač podliehať stádovitej ideológii, príznačnej pre tlač v komunistických štátoch. Nebudeme o nič lepší, než Rudé Právo a to zaiste nechceme. Nepoznám lepšiu metódu na podobné problémy, než tu najjednoduchšiu – totiž aby si každý z nás uvedomil, o čom ma skutočne právo písať, čo pozná, za čím je schopný stáť, s odvolaním sa na svoje vlastné skúsenosti.. Koniec článku z HORIZONTU, od Igora Gejera Od napísania a uverejnenia tohto článku uplynulo už veľa času a veľa vody v Dunaji Veľa veci sa zmenilo, čo však ostalo bez zmeny je, že dejiny sa uberajú podľa zabehaných historických koľají.. Novodobý Dubček, bude musieť mať ďaleko komplikovanejší problém, pretože technológia sa stala komplikovanejšou a ľudia sa stali ďaleko ľahšie ovládateľní. Nadej je len v tom, že i otroci podliehajú vývoju.